Spomínam si, ako som kedysi dávno, ešte ako mladý kňaz, navštívil jedného môjho spolužiaka, spolubrata v kňazskej službe vo farnosti, v ktorej pôsobil. Keď sme vošli do jeho bytu, do očí mi udrel nápis, ktorý mal nad posteľou na stene: „Nech sa nesklamú vo mne tí, čo dúfajú v teba, Pane, Bože zástupov, nech sa nemusia hanbiť pre mňa tí, čo ťa hľadajú, Bože Izraela.” Bol to vlastne 7. verš zo Žalmu 69. Pýtam sa ho na dôvod, prečo tam tento žalm má. Hovorí mi: „Oslovil ma, keď som sa nedávno modlil breviár. A tak si ho zvolil za motto. Vieš,“ hovorí mi, „pre mnohých ľudí, je to, čo hovoríme, a to čo žijeme silné, oni nám uveria a nám sa ich podarí získať pre Pána. Naše svedectvo môže byť pre nich tak silné, že ich presvedčíme. Ľudia uveria v Pána pre nás, pre naše svedectvo, pre našu hodnovernosť. A teraz si predstav, že my sklameme. Že začneme robiť veci, ktoré sú v silnom rozpore s tým, o čom sme týchto ľudí učili. Dokonca, že stratíme vieru, alebo budeme hovoriť proti viere. Máme veľa príkladov na takéto správanie sa. Čo sa stane? Tí, ktorých sme priviedli k Pánovi, môžu začať pochybovať. Ich viera sa môže začať otriasať. Preto som si tu dal tento citát z Písma, aby som toto nebezpečenstvo mal stále pred očami.“ A mal pravdu. Aj keď si povieme, že zrelá viera by takto dopadnúť nemala, lebo ak človek vo svojej viere rastie, bude sa snažiť postaviť ju na iných základoch, než bola viera toho, kto ho k nej priviedol, predsa negatívne svedectvo toho, kto nás pre vieru získal má na nás silný dopad a spôsobuje často traumu. Don Bosco nie nadarmo povedal o kňazoch: „Kňaz nejde sám ani do neba ani do pekla.” Aj na jedno aj na druhé miesto idú za ním všetci tí, ktorých ovplyvnil. Keďže v Don Boscovej dobe výlučným evanjelizátorom bol kňaz, hovoril o kňazoch. My môžeme dnes toto slovo kňaz pokojne zameniť a dosadiť tam slovo: kresťan. Každý kresťan z titulu svojho krstu má byť apoštolom. A tí, ktorých ovplyvnil, ho sprevádzajú tam, kam ide aj on sám.
Preto nečudo, že v nedeľnom evanjeliu, ktoré je úryvkom z Ježišovej tzv. Veľkňazskej modlitby pri Poslednej večeri, sa Ježiš nemodlí za svet. Modlí sa za svojich učeníkov. Doslova hovorí: „Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji…” Na prvý pohľad by sme sa mohli diviť, prečo Ježiš neprosí za svet. Veď predsa vo svete je toľko toho, čo potrebuje byť zmenené. Vo svete je veľa ľudí, ktorí potrebujú modlitby. Vo svete je veľa biedy a bolesti a nespravodlivosti a chudoby… Za toto všetko sa treba modliť. Ježiš však neprosí za nič z toho. Ježiš neprosí za svet vôbec. Že by svet Ježiša nezaujímal? To nie je pravda. Ježiš sem prišiel preto, aby premenil svet. Prišiel svet vykúpiť. Svet potreboval a potrebuje vykúpenie. Ježišovi na svete záleží. V evanjeliu však neprosí zaň, ale za svojich učeníkov z jedného dôvodu: Svet sa neobráti bez jeho učeníkov. Božie slovo spásy potrebuje ohlasovateľov. A títo ohlasovatelia musia byť presvedčení, verní, sami dobre vo viere zakorenení. Ak títo jeho ohlasovatelia budú verní a plní ohňa Ducha Svätého, potom bude aj svet iný: aj svet sa premení.
Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD k 7. veľkonočnej nedeli cyklu A (Jn 17,1-11a)
zdroj: www.radiovaticana.va
