Veľakrát som sa nad touto otázkou zamýšľal – vlastne ani nie zamýšľal, ale skôr ju vznášal Bohu ako výčitku. V čase tých náročnejších skúšok si aj ja niekedy poplačem, pričom plač som vždy považoval za výraz vrcholnej duševnej bolesti. Nebol pre mňa uvoľnením – skôr ma utlmoval a zhadzoval do malomyseľnosti. O to väčšmi som sa čudoval, prečo Boh neberie plač za istú formu modlitby, v ktorej svojimi slzami alebo svojím pohľadom a svojím utrpením prosím o pomoc. Bolo pre mňa ťažké pochopiť, keď mi jedna, v duchovnom živote skúsenejšia kamarátka prezradila, že Bohu nestačia naše slzy – že On chce vraj slovný príhovor. Vtedy sa otvorila cesta vnímať túto otázku v nadpise už nielen ako výčitku, ale ako problém vhodný na duchovné cvičenie a rozjímanie. A tak som sa nad tým hlbšie zamyslel. Skúsim Vám, drahí čitatelia, teraz ponúknuť výsledok môjho rozjímania a predstaviť tak situácie, kedy Bohu nestačia naše slzy a kedy naopak stačia. :-)
-

PLAČ AKO MODLITBA

Sv. Ján Damascénsky definuje modlitbu ako povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá, pričom učenie Cirkvi zdôrazňuje, že základom modlitby je poníženosť. Môže byť teda plač formou modlitby? Niekedy áno, niekedy nie – záleží od úprimnosti jej základu, teda od poníženosti. Zažil som taký plač, kde som sa búril a trápil, vznášal voči Bohu výčitky. Taký plač nie je modlitbou. Je to plač, ktorému nechýba pokorenosť, ale chýba mu pokora. Pokorenosť životom, pokorenosť skúškami a ťažkým krížom – to áno. Ale pokora srdca, poníženosť z vlastného vnútorného popudu, nie na základe ťažoby zvonka, ale poníženosť vyrastajúca z postoja srdca, tá chýba. Len ak je ona prítomná, vtedy je aj plač modlitbou.
-
JE PLAČ PROSEBNOU MODLITBOU?

Rozmýšľal som a prišiel som ku krutému záveru, že plač je síce túžobným výkrikom duše, avšak nie je prosebnou modlitbou. Isteže, Boh ráta každú našu slzu a nezostáva mu naše trápiace sa srdce ľahostajným. Učenie Cirkvi potvrdzuje, že Písmo hovorí viac než tisíc ráz, že modlí sa predovšetkým ľudské srdce (v semitskom zmysle slova; KKC 2562). Ak je srdce vzdialené od Boha, vyjadrenie modlitby je márne. Plač môže byť vyjadrením modlitby (ako aj iné gestá), avšak musíme byť svojím smútkom a žiaľom blízko k Bohu – byť naňho nasmerovaný, zameraný. A život ma učí, že toto splniť je dosť náročné. Keď plačem, srdce sa ponára často do malomyseľnosti a nedôvery voči Bohu, preto Mu nie som blízko. Ale samozrejme viem, že mnohí ľudia majú srdcia úprimné a keď plačú, dokážu svoje srdce priblížiť k Bohu niekedy vari aj bližšie, než verbálnym spôsobom. Vtedy je naša modlitba účinná a môžeme nachádzať v Bohu útechu. Boh si nás akosi „privinie k Sebe“ a „objíme nás“. Stáva sa tak najmä vtedy, ak odpovedáme na Božie volanie a plačom dosvedčujeme veľkosť nášho smädu po Bohu. Vtedy Boh, majúc smäd po tom, aby sme mali my smäd po Ňom (porov. KKC 2560), zostúpi do nášho srdca a uteší nás.

Avšak!

Je tu jedno „avšak“. A síce, že hoci plač bude účinnou modlitbou, ešte stále nebude modlitbou prosebnou. Na to treba splniť isté kritérium.
-
VYSLYŠÍ BOH AJ NÁŠ PLAČ?

Presne to je správne položená otázka. Vyslyšať plač. Plač musí obsahovať nejakú výzvu, prosbu, vyjadrenú postojom srdca a rečou nášho srdca sú nielen city, ale aj slová. Slová, v ktorých je pretavené naše vnútro. Naše najhlbšie vnútro. Niekedy je ľútosť taká silná, že srdce žiali nad hriechmi a vyjadruje sa silným citovým pohnutím – plačom. Je to príklad kajúcej hriešnice z farizejovho domu z Lukášovho evanjelia: „Keď sa (ona) dozvedela, že (Ježiš) je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k (Ježišovým) nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.“ (Lk 7, 37-38). A Ježiš jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ (Lk 7, 48; Lk 7, 50) Vidíme, že Pán Ježiš vyslyšal plač hriešnice, pretože jej plač bol výrazom jej hlbokej ľútosti nad svojimi hriechmi a vyjadrením aj dôvery v Ježiša ako Mesiáša. Takto jej srdce práve Boží Syn rozpoznal a odpustil jej.

Takže sme svedkami, že ľutovať plačom bez verbálneho vyjadrenia ľútosti je možné a účinné. Ale môžeme plačom aj účinne prosiť o pomoc v konkrétnom probléme?
-
KRITÉRIUM PROSEBNEJ MODLITBY

Nerád to píšem, pretože by som aj chcel, aby to bolo trochu menej prísne, ale kritériom prosebnej modlitby je verbálne vyjadrená prosba. Čo to znamená? Modlitba je blízkosť srdca človeka k Bohu, takže – ako som už vyššie spomenul – aj plač môže byť skutočnou modlitbou. Avšak nie je prosbou v konkrétnej oblasti. Z Lukášovho evanjelia sme pochopili, že plač ako vonkajší výraz ľútosti pôsobí ako očisťujúca modlitba, na ktorú Boh reaguje odpustením. Avšak to ešte neznamená, že kajúca hriešnica prosila plačom o odpustenie. Myslím, že v popredí je práve tá ľútosť, pričom ak chceme vidieť v tejto ľútosti prosbu o odpustenie ako implicitne zahrnutú, nemusíme sa mýliť. Ale ak si vezmeme konkrétny príklad zo života – problém trebárs s nájdením si zamestnania – bude plač dostatočným výrazom prosby? Nie. Prosiť je nutné slovami – nahlas, šeptom, myšlienkami, to je jedno. Ale treba sa prihovoriť v Ježišovom mene k Bohu (alebo k Pánu Ježišovi) a prosiť otvorene.

Sv. Jakub hovorí vo svojom biblickom liste: „Nič nemáte, lebo neprosíte.“ (Jak 4, 2) Učí jasne, že treba otvorene prosiť, inak nič nemáme a nič nedostávame. Naše slzy sú dôležité, ale Boh od nás chce príhovor. Stačia dve-tri úprimné vety (porov. Mt 6, 7).

PREČO CHCE BOH PRÍHOVOR?

Ak sa Bohu neprihovoríme verbálne (nahlas či myšlienkami) a situácia sa pozvoľna zlepší, málokto z nás pripíše zásluhu zmeny stavu Bohu. Mnohí z nás na Boha aj zabudneme, alebo aj ak sa Mu poďakujeme, nie je to to pravé utuženie našich vzťahov s Ním. Ak prosíme otvorene a sme vyslyšaní, pocítime silnú vďaku práve voči Bohu a tým rastie úroveň našej komunikácie s Ním a naša láska voči Nemu. Rastieme spirituálne. Ako som už spomenul, Boh má smäd po tom, aby sme mali my smäd po Ňom. Jeho láska túži, aby sme prejavovali lásku my voči Nemu. A slovný príhovor, doložený pokorou a pravou poníženosťou, povznáša naše srdce k Bohu a prosba sa stáva naplno vyjadrená a vyslyšateľná. „Nič nemáte, lebo neprosíte.“ (Jak 4, 2) Aby sme mali, tak prosme. „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ (Lk 11, 9-10)

-

MYŠLIENKA NA ZÁVER

„Boh chce, aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať to, čo nám chce dať.“
Sv. Augustín
-