Snímka z filmu Moses, réžia: Roger Young, 1995
Poukázať na nedostatky viery patrí k povolaniu kazateľov – najmä klerikov, ale aj laických teológov. Avšak k ich povolaniu nepatrí zostať iba pri „údržbe“ správnosti náuky viery, konštatuje i pápež František: „Existujú …náboženskí predstavitelia, ktorí sa pýtajú, prečo ich ľudia nechápu a nenasledujú napriek tomu, že ich návrhy sú logické a jasné. Pravdepodobne preto, lebo sa usadili v kráľovstve čistých myšlienok a zredukovali … vieru na rétoriku.“ (Evangelii gaudium 232; ďalej EG).
Myslím, že redukcia viery na rétoriku sa netýka konkrétne arcibiskupa Cyrila Vasiľa, predsa však jeho kázeň – Čím je človek bez viery vo vzkriesenie? – priam volá po hlbšom zamyslení: odkiaľ uvedený šokujúci paradox pochádza?
Prečo sa v Európe ovocie evanjelizácie vytráca?
Prečo v Európe počet kresťanov aj ich porozumenie obsahu vlastnej viery upadajú?
Ako a čím sa to dá napraviť?
Nedá sa vyhovárať na nepriaznivé okolnosti. Kresťanstvu nepriateľská atmosféra bola v takmer každej dobe, nie iba dnes v médiách i v politike. Ba bývalo to i horšie, ako dnes…
Aktuálnou analógiou súčasnej situácie je veľkonočná pripomienka vyslobodenia Božieho ľudu spod útlaku faraóna – liturgické čítanie Bielej soboty:
„Pán povedal Mojžišovi: »Čo voláš ku mne? Povedz Izraelitom, aby sa pohli. Ty zdvihni svoju palicu a vystri ruku nad more a rozdeľ ho, aby Izraeliti mohli prejsť stredom mora ako po súši.«“ (Ex 14, 15-16).
Aj Izraeliti vzdychali pod útlakom. Ich volanie vystúpilo k Bohu, Boh zhliadol na ich situáciu (Ex 2, 23; 3, 5-10), zjavil sa Mojžišovi a dal mu poslanie vyslobodiť ľud.
Ako vtedy, aj dnes ide o ten istý zápas – o útlak, ovládnutie a vykorisťovanie slabších ľudí mocnejšími.
Ako vtedy, aj dnes zápasia o našu slobodu tí istí dvaja hlavní hráči – Boh a Jeho nepriateľ – a potom aj ich sluhovia, ktorým prepožičiavajú svoju moc (Ex 7, 10-12; 20-22; 8, 2-3; 12-15), až kým sa jedna z mocí neukáže byť väčšia. Rozdielne sú iba kulisy a kostýmy tejto hry, aranžovanej do rozličných okolností.
Vďaka vykúpeniu Kristovým krížom je na tom dnes Cirkev lepšie, ako Izraeliti vtedy. Nikto nemá takú moc, akú dal Ježiš kňazom! Nikto nie je silnejší!
Avšak Boží ľud v Egypte sa napriek útlaku rozmnožoval (Ex 1, 12) a v Európe kresťanov ubúda… Zdá sa, že tentoraz sa zápas vyvíja opačne.
V čom je rozdiel?
Podobenstvom o tejto situácii je aj scéna z filmu Luca Bessona Piaty element, v ktorom jedinú účinnú zbraň proti zlu poznal iba kňaz akéhosi bližšie neurčeného kultu, ale iba teoreticky.
Už Ježiš konštatoval, že na Mojžišovu stolicu zasadli aj zákonníci a farizeji, ktorí nekonajú tak, ako Mojžiš. A pápež František priznáva aj za súčasných pastierov a o nich, že:
• Ježiša hnevali samozvaní učitelia, ktorí veľa vyžadovali od druhých, vyučovali Božie slovo, ale sami sa ním nedávali osvietiť: „Viažu ťažké, až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Mt 23, 4) (EG 150)
• niektorí sa podvolia pokušeniu „rozmýšľať nad tým, čo daný text hovorí druhým, aby sme ho nemuseli aplikovať na náš vlastný život“ (EG 153)
• „Často sa správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia.“ (EG 47)
Kľúč k odpovedi na otázku prečo sa náš zápas proti zlu vyvíja opačne ako v Egypte je práve v Pánovom výroku: „Čo voláš ku mne?… Ty zdvihni svoju palicu a vystri ruku…“!
Všemohúci Boh si vyberá sprostredkovateľov, skrze ktorých nechá pôsobiť svoju moc. Ak oni iba rečnia a nekonajú Božou mocou, nemá ich kto zastúpiť.
Odpoveď možno stručne zhrnúť takto: aby ľud vládal uveriť hlásaniu viery v jej plnosti, potrebuje
1) aby sa viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci (1Kor2, 4-5) bez poznania ktorej sa pastieri mýlia (Mt 22, 29), tj. aby evanjelium hlásali svätí kňazi, ktorí nielen teoreticky, ale aj prakticky poznajú nielen slovo, ale i moc Boha
2) kňazov, ktorí sú schopní počuť Boží hlas (1Sam 3; 12, 15), nie iba poznať literu zákona (2Kor 3, 6) a sú ochotní Jeho mocou spolupracovať na vyslobodení ľudu z každého útlaku tak, že budú konať Otcove skutky (Mt 11, 5; Mk 16, 17-18; Jn 14, 10-12).
3) Ak sa to takto nedeje, je to hriech zanedbania nutného dobra a prijatím zodpovednosti za jeho nápravu pokáním sa môže obnoviť aj dispozícia človeka prijať dary Ducha a konať Jeho mocou (Sk 2, 16-21; 38; Zjv 2, 2-5).
Prakticky to isté hovorí Ján XXIII. v encyklike SACERDOTII NOSTRI PRIMORDIA, kde cituje „…slová sv. Pia X. plné múdrosti: „Na to, aby Ježiš Kristus mohol vládnuť vo svete, nič nie je také potrebné, ako svätosť kléru, lebo príkladom, slovom a vedou sa stáva vzorom veriacim“. Takmer to isté povedal sv. Ján Mária Vianney svojmu biskupovi: „Ak chcete obrátiť svoju diecézu, musíte všetkých svojich farárov urobiť svätými.“
„Čo nám kňazom bráni, aby sme boli svätí, je nedostatok uvažovania; nevieme, čo vlastne robíme; je tu potrebné uvažovanie, modlitba, spojenie s Bohom.“
„Je tu však potrebná živá viera, ako bola tá, ktorá oživovala Jána Máriu Vianneya a uschopňovala ho robiť zázraky. »Aká viera!« zvolal jeden z jeho spolubratov. »Tá by stačila na oživenie celej diecézy!«“
To povedal i Ježiš: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ (Jn 10, 37-38)
Ten istý zdroj dôveryhodnosti má aj Cirkev a jej pastieri, lebo: „Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal.“ (Jn 13, 16)
Teda ak ani pastieri a evanjelizátori nekonajú Otcove skutky: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium«“ (Mt 11, 5), nemajú podľa Ježišových slov nárok očakávať, že im budú ľudia dôverovať. A ak im aj uveria, je veľké riziko, že to bude iba viera založená na ľudskej múdrosti, nie na moci Boha (1Kor2, 4-5). Takouto malou vierou zvyčajne nechápu a nedokážu pristupovať k nesmierne veľkej moci Otca, ktorú má pre nás veriacich (Ef 1, 17-20) a preto ani neprinášajú patričné ovocie viery, nepremáhajú vierou svet (1Jn 5, 4) a nekonajú Otcove skutky. Vyvíjajú iba ľudské morálne úsilie, čo nie je zlé, ale stačí to akurát na statočné vzdychanie pod útlakom, nie na víťazstvo nad faraónmi tohto sveta.
Niekedy to však stačí na vyhorenie…
Toto je koreň ťažkostí s vierou
aj u ich poslucháčov, ktorí si potom ľahšie môžu myslieť, že „to sú také reči, ktoré sa patrí vravieť“ – teda chápu kresťanskú vieru – založenú na iba ľudských rečiach – skôr ako vec spoločenskej etikety. Nedozreli k vyššej duchovnej zrelosti, než ku rešpektovaniu bontónu, ku konformite, k snahe či potrebe solidarizovať s väčšinovou mienkou, hoci nechápu dôvody tej mienky. V tomto kontexte potom možno „byť kresťanom, považovať sa za veriaceho a neveriť pritom v zmŕtvychvstanie, pochybovať o historickosti Kristovho zmŕtvychvstania i o našom vlastnom budúcom vzkriesení“… ako sa nad tým pozastavil Cyril Vasiľ.
To opäť môže znamenať, že tí, ktorých Kristus ustanovil „…za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu“ (Ef 4, 11-14) akosi nenaplnili svoje poslanie, hoci niektorí sa aj veľmi snažia. Bez zázrakov – bez Otcových skutkov, bez Božej moci – evanjelizácia a hlásanie viery nefunguje!
Veď: „Stanovenie cieľov bez adekvátneho preskúmania prostriedkov na ich dosiahnutie je odsúdené do sveta fantázie.“ (Evangelii gaudium 33)
Adekvátnym prostriedkom evanjelizácie je iba Božia moc (Jn 15, 4-5).
A adekvátnym prostredníkom Božej moci je vlastník Božej moci a chariziem – svätý kňaz. Tak cituje Ján XXIII. v SACERDOTII NOSTRI PRIMORDIA Pia XII.: „Sviatostný charakter vysviacky z Božej strany spečaťuje večnú zmluvu o jeho zvláštnej obľube, ktorú si od vyvoleného stvorenia vyžaduje ako odplatu vlastné posväcovanie... Klerik bude vybraný spomedzi ľudu, bude mať výsadu vlastnenia Božích chariziem, bude uchovávať Božiu moc, slovom, bude »alter Christus«…“
Ak teda kňazi túto moc majú, prečo tá moc aj tak často nefunguje?!
Dôvod konštatuje sv. Ján Pavol II. v PASTORES DABO VOBIS 25: „Niet pochýb, že kňazská služba, najmä vysluhovanie sviatostí, čerpá svoju spásonosnú účinnosť z činnosti Ježiša Krista, ktorý je prítomný vo sviatostiach. Avšak podľa Božieho úmyslu, ktorý chce vyzdvihnúť absolútnu nezaslúženosť spásy, robiac človeka »spaseným« a zároveň »spasiteľom« - to však vždy a jedine s Ježišom Kristom, závisí účinnosť vykonávanej služby viac-menej aj od prijatia a spoluúčasti človeka. Stupeň svätosti vysluhovateľa vplýva na hlásanie slova, na vysluhovanie sviatostí, na vedenie spoločenstva v láske. Jasne to hovorí aj Koncil: »Samotná svätosť kňazov... má veľmi veľký vplyv na účinnosť ich služby…«“
Egyptský faraón nerešpektoval Mojžišove reči, ale iba Božiu moc. Aj to nie hneď.
A rovnako je to aj s dnešnými „faraónmi“.
Preto aj dnešným klerikom patria slová, ktoré Boh povedal Mojžišovi: „Čo voláš ku mne? … Ty zdvihni svoju palicu a vystri ruku…“ aby Boží ľud bol mohol prejsť z útlaku do slobody.
Výstižne to zhrnul kardinál Róbert Sarah: „Bez sviatostného kňazstva udeľovaného v súlade s Božským Srdcom, očisteného od nánosu sekulárneho vkusu, Cirkev nemá budúcnosť. Týmto nechcem znižovať význam všeobecného kňazstva veriacich, no z vôle Boha aj duše všetkých pokrstených osôb sú zverené do dušpastierskej starostlivosti vysvätených služobníkov. Ak sa títo budú podriaďovať sekulárnym pravidlám, ktoré nemajú pôvod v milosrdnej láske nebies, Cirkev stratí smer svojho pôvodného poslania. Nech by boli krízy, ktorými Cirkev prechádza, akékoľvek ťažké, vždy majú pôvod v kríze služobného kňazstva.“
Liek je jednoduchý - prijatie zodpovednosti a pokánie. Niekedy za vlastnú nedbalosť, inokedy zástupné pokánie za nedbalosť iných, ktorí tu už nie sú, ale od ktorých sme prevzali príliš nízke štandardy pastoračného správania a osobného rastu v cnosti.
Tento text som začal písať na Veľký piatok na podnet, ktorým ma priamo oslovil istý kresťan po vyjdení z kostola. Musel som sa veľmi premáhať, aby som žiadosti vyhovel. Už som sa nedostatkom pastorácie dosť venoval (viď nižšie), ale zatiaľ jedinou reakciou bolo „robiť mŕtveho chrobáka“. Trvalo mi dosť dlho, kým som tému, o ktorej by bolo treba napísať skôr knihu okresal na tento blog. Ale predsa som chcel vyhovieť tej žiadosti, a aj podnetu pápeža Františka: „…spoločenstvá pozývam, aby doplnili a obohatili tieto perspektívy – počnúc od ťažkostí a výzev, ktorým ony samy priamo alebo zblízka čelia.“ (EG 108) Aj „kňaz, podobne ako Cirkev, evanjelizuje, a aby mohol evanjelizovať, musí si čoraz väčšmi uvedomovať, že aj on potrebuje byť ustavične evanjelizovaný“ (EG 164), „Aj pápežstvo a centrálne štruktúry univerzálnej Cirkvi potrebujú počúvať výzvu na pastoračné obrátenie.“ (EG 32) veď „aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest“ (EG 31).
Nuž tak nech sa páči - aj takto „ľud postupne rástol vo svojom chápaní Božej vôle – na základe prežitej skúsenosti“ (EG 148). Keby to pomohlo aspoň jednému kňazovi, nebolo by to márne. Veď aj sv. Katarína Emmerichová povedala, že sa jej: „…zjevila Matka Boží, jež pravila, že bude velmi zle. Ať se tedy lidé horlivě modlí,… a zvláště také pravila, což mně těžko jest opakovati, že totiž kdyby jen jediný kněz konal nekrvavou oběť zcela tak důstojně a s takovým smýšlením, jako ji konali apoštolové, odvrátil by všechnu bídu.“
Zdroj: SVATÉ KNĚŽSTVÍ, Podle vidění ctihodné
ANNY KATEŘINY EMMERICHOVÉ sestavil JAROSLAV DURYCH; DOMINIKÁNSKÁ EDICE KRYSTAL, OLOMOUC 1939. Str. 116.
-------------------
Téme nízkej účinnosti pastorácie som sa už venoval aj v týchto textoch:
O viere Cirkvi, zázrakoch a Ježišovom údive
O talentoch a schopnostiach, dare a službe
…no nemohli posadnutého uzdraviť…
Podobenstvo o rozsievačovi - aktualizácia 2.0?
Zoslanie ducha svetského
Čo mám, to ti dám… Pri chrámovej bráne
Ježišova diagnóza
Nádvorie nenachádzajúcich?
- blog používateľa Gabo Martinický
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač