..Do modlitby prináša kresťan všetky ťažkosti osôb, ktoré žijú po jeho boku: keď sa zvečerí, rozpráva Bohu o ťažkostiach, ktoré ho postihli v ten deň; predkladá mu mnoho tvárí, priateľských, ale i nevraživých; neodháňa ich ako nebezpečné rozptýlenie. Ak si niekto nevšíma, že vôkol neho je mnoho trpiacich ľudí, ak sa nezľutuje nad slzami chudobných, ak je privyknutý na všetko, to znamená, že jeho srdce je... Aké je jeho srdce? Zvädnuté? Nie, ešte horšie: je kamenné. V tomto prípade je dobré prosiť Pána, aby sa nás dotkol svojím Duchom a obmäkčil nám srdce: „Pane, obmäkči mi srdce, aby som mohol rozumieť a prevziať na seba všetky problémy, všetky bolesti druhých“.
Kristus neprešiel bez povšimnutia popri biedach sveta: zakaždým, keď vnímal osamelosť, bolesť tela či ducha, pociťoval silný súcit, akoby z útrob matky. Toto „pociťovanie súcitu“ – nezabudnite na toto veľmi kresťanské slovo: pociťovať súcit – je jedno z kľúčových slovies Evanjelia: to je to, čo podnietilo Dobrého Samaritána, aby sa priblížil k zranenému človeku na okraji cesty, na rozdiel od iných, ktorí majú srdce tvrdé.
Môžeme si položiť otázku: keď sa modlím, otváram sa volaniu mnohých ľudí, blízkych i vzdialených? Alebo myslím na modlitbu ako na istý druh anestetika, aby som mohol byť pokojnejší? Kladiem vám túto otázku, každý nech si odpovie. V tomto prípade by som bol obeťou jedného hrozného omylu. Istotne, moja modlitba by viac nebola kresťanskou modlitbou. Pretože to „my“, ktoré nás Ježiš naučil, mi zabraňuje zotrvať v pokoji osamote a dáva mi pociťovať zodpovednosť za mojich bratov a sestry.
Existujú ľudia, ktorí otvorene nehľadajú Boha, no Ježiš nás učí modliť sa aj za nich, pretože Boh hľadá tieto osoby najviac zo všetkých. Ježiš neprišiel pre zdravých, ale pre chorých, pre hriešnikov (porov. Lk 5,31) – čiže pre všetkých, pretože ten, kto si myslí, že je zdravý, v skutočnosti ním nie je. Ak pracujeme v prospech spravodlivosti, necítime sa lepšími od ostatných: Otec dáva vychádzať slnku nad dobrých i nad zlých (porov. Mt 5,45). Otec miluje všetkých! Učme sa od Boha, ktorý je vždy ku všetkým dobrý, na rozdiel od nás, ktorí dokážeme byť dobrí len k niektorým, k tým, čo sa nám páčia.
Bratia a sestry, svätci i hriešnici, všetci sme bratia, ktorých miluje ten istý Otec. A na konci života budeme súdení podľa lásky, podľa toho, ako sme milovali. Nie len tej sentimentálnej, pocitovej lásky, ale súcitnej a konkrétnej lásky podľa evanjeliového pravidla. Nezabudnime naň: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). Tak hovorí Pán. Ďakujem.
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
