List Filipanom je známy aj ako „dokument radosti“. Okrem úprimne hlbokého vzťahu sv. Pavla a Filipanov, ktorý je tu opísaný, a vyzývania k radosti sa osobitnému záujmu v ňom teší kristologický hymnus o dobrovoľnom uponížení sa Pána a o jeho povýšení u Boha.

„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš:
On, hoci má božskú prirodzenosť,
nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,
ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu,
stal sa podobný ľuďom;
a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť,
až na smrť na kríži.
Preto ho Boh nad všetko povýšil
a dal mu meno,
ktoré je nad každé iné meno,
aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno
v nebi, na zemi i v podsvetí
a aby každý jazyk vyznával:
,Ježiš Kristus je Pán!‘
na slávu Boha Otca.“

Pozrime sa trošku bližšie na poníženie sa Božieho Syna a jeho rôzne výklady.
Čo sa týka pôvodu hymnu, jeho možného predpavlovského pôvodu a použitia a kontextovosti v liste Filipanom odporúčam prácu B. Mayera List Filipanům, List Filemonovi, ktorá vyšla ako 11. zväzok edície Malý stuttgartský komentář a k hymnológii sv. Pavla možno použiť dielo Antonia Pittu Synposa listov sv. Pavla.
Ospravedlňujem sa za azda trošku komplikované členenie textu.

Termín „kenóza“ a termíny s ním spojené

Termín „kenóza“ patrí do biblickej terminológie pokoncilového obdobia. Bežne sa používa v teologických úvahách o Kristovi a analogicky aj v úvahách o Bohu, Cirkvi a kresťanovi. Svoj pôvod nachádza v gréckom texte Flp 2,7a: „εαυτον εκένωσεν“ (heauton ekénosen), čo doslovne znamená „vyprázdnil seba samého“. Obrazne vyjadruje vnútorný postoj Ježiša Krista, znázornený postavením sluhu. Kenóza je v ostrom protiklade s Kristovým postavením Boha. Je to existencia Božieho Syna, ktorý si zvolil postavenie sluhu počas celej svojej pozemskej existencie.

Pojmy súvisiace s termínom „kenóza“ sú „kenotické teórie“ a „kenotizmus“. Kenotizmus je spoločný termín pre označenie kenotických teórií, ktorými sa budeme zaoberať nižšie.

Možnosti interpretácie kenózy

Spomínaný text dal svojou mnohoznačnou formuláciou podnet k mnohým interpretáciám, ktorými sa exegéti a teológovia snažia definovať pojem kenózy a jej funkciu v živote Ježiša Krista. Rozdielnosť interpretácií je podmienená metodológiou a predpojatosťou, ktorými sa biblisti riadia pri výklade textu a formulovaní výsledkov bádania.

Typy interpretácie kenózy:
1. Teologicko-špekulatívne interpretácie
1.a; tradičná interpretácia. Učí, že kenóza spočíva v inkarnácii Božieho Slova; v tom, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť. Ježiš Kristus svojím slobodným rozhodnutím prijal postavenie služobníka. Takto chápe autor hymnu Kristovu ľudskú existenciu, pretože dodáva, že sa „stal podobným ľuďom“ (Flp 2,7b) a „bol pokladaný za človeka“ (Flp 2,7c). V Kristovom ponížení nachádzame rozhodujúcu udalosť, ktorou Kristus uskutočnil našu spásu. Treba pripomenúť, že samotná smrť nie je rozhodujúca udalosť spásy, ale je najhlbším bodom celého vykupiteľského diela, ktoré spočíva v sebaobetovaní toho, ktorému patrí život v božskej velebnosti. Túto interpretáciu zastáva väčšina katolíckych i nekatolíckych biblistov.
1.b; kenotická interpretácia. Podľa tejto interpretácie sa Boží Syn pri vtelení čiastočne alebo celkom zriekol svojho Božstva alebo svojich božských vlastností a v takomto stave ostal po celý čas svojej pozemskej existencie. Jej zástancovia sú predstaviteľmi kenotických teórií, to znamená bludných interpretácií kenózy. Tieto interpretácie sa zakladajú na doslovnom výklade výrazu „εαυτον εκένωσεν“. Hlavné typy kenoticných teórií sú tieto:
1.a.1; Kristus sa pri svojom vtelení zriekol všetkých svojich metafyzických i morálnych božských vlastností a stal sa človekom v najrealistickejšom zmysle slova.
1.a.2; Kristus sa zriekol iba niektorých, „relatívnych“, božských vlastností, ako sú všemohúcnosť, vševedúcnosť a všadeprítomnosť.
1.a.3; Kristus sa zriekol iba spôsobu božskej existencie a zamenil ho za spôsob ľudskej existencie.
Všetky tieto teórie sú v protiklade s biblickou náukou o Najsvätejšej Trojici, nemeniteľnosti Boha, božstve Ježiša Krista a jeho poslaní ako jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi.

2. Biblické interpretácie
2.a; Kristova kenóza je uskutočnením Izaiášovho proroctva o trpiacom Pánovom služovníkovi (porov. Iz 52,13-53,12) a spočíva v utrpení a smrti Ježiša Krista, ktorý na seba berie utrpenie kvôli hriešnikom. Pre jeho smrť, ktorá priniesla zmierenie ho Boh napokon vyvýšil.
2.b; Kristova kenóza je uskutočnením starozákonného učenia o utrpení, prenasledovaní a smrti spravodlivého, ktorý sa svojou poslušnosťou ukazuje ako pravý Boží služobník. Za takéto správanie voči Bohu je po prekonaní utrpenia Bohom povýšený a odmenený. Podobne predstava o dobrovoľnom ponížení do ľudskej existencie až po poníženie na kríž, po ktorom nasleduje povýšenie do nebeského svetla a odmeneniu titulom Κύριος (Kyrios - Pán), môže pripomínať starozákonné výpovede o Božej Múdrosti, ktorá bola „pred vekmi stvorená“ (porov. Sir 1,1.16), má spoločenstvo s Bohom (porov. Múd 8,3), sídli pri jeho tróne (porov. Múd 9,4), bola prítomná pri stvorení (porov. Prís 8,27-30) a napokon zostupuje do sveta aby oslobodila spravodlivého (porov. Múd 10,13n).
2.c; Kristova kenóza je dobrovoľná chudoba, v ktorej žil od narodenia až po smrť na kríži. Ježiš je Mesiášom chudobných, ktorých On sám vyhlasuje za blahoslavených (Mt 5,4). K chudobným patria bezbranní – maličkí, deti. Tie Božský Učiteľ požehnáva a dáva za vzor, podľa ktorého možno dosiahnuť Božie kráľovstvo. Učiteľ Ježiš Kristus nie je iba človekom. Je Pánom, ktorý prišiel spasiť hriešnikov tým, že „prišiel v tele podobnom hriešnemu“ (Rim 8,3), ponížil sa natoľko, že svojim učeníkom umýva nohy (Jn 13,14nn) a napokon zomrel na kríži pre našu spásu. V takto chápanej kenóze sa popri Božej moci potrebnej pre našu existenciu prejavuje aj Božia láska potrebná pre našu spásu.

3. Helenisticko-gnostická interpretácia: Kristova kenóza je dobrovoľné podriadenie sa kozmickým mocnostiam, ktoré podľa gnostického chápania despoticky vládnu nad človekom a jeho osudom. Kristus nad nimi zvíťazil svojou smrťou a svojím vyvýšením. Iná gnostická interpretácia hovorí o božskom vykupiteľovi, ktorý je vyslaný z otcovského domu, vzdáva sa svojho bohatstva a zostupuje do hmotného sveta, aby vyslobodil duše, ktoré sú v ňom zajaté; napokon sa znova vracia do nebeskej slávy.

4. Sociálno-politická interpretácia: Kristova kenóza spočíva v jeho dobrovoľnom prijatí osudu ľudských más utláčaných a zotročených vládnúcimi vrstvami.

Všetky tieto pokusy o interpretáciu kenózy spoločne odkazujú na silné pôsobenie Ducha Svätého v prvotnej Cirkvi. Toto pôsobenie sa prejavilo veľkou integrujúcou silou prvotného kresťanstva, ktoré dokázalo zozbierať, prispôsobiť a do vyznania o Ježišovi Kristovi prijať mnoho myšlienok zo Starého zákona, zo židovsko-helenistickej špekulácie a z pohansko-helenistického okolia.

Ten istý Duch Svätý, ktorý pôsobil v prvotnej Cirkvi pôsobí dodnes vo všetkých tých, ktorí „kráčajú v Kristovych šľapajach“ (porov. 1Pt 2,21) a spolu s ním sú ochotní „zriekať sa seba samého“ (porov. Flp 2,7a). Boh sa skláňa k tým, ktorí ho chvália svojou slabosťou a svoju múdrosť prejavuje v tých, ktorými svet pre ich poníženosť pohŕda. Kto má účasť na poníženiach Ukrižovaného, bude vo svojom čase povýšený od Boha rovnako ako Ježiš.

Tento hymnus nehovorí len o vzdávaní vďaky za Božie požehnanie, ale je aj svedectvom prvotného vyznania viery a mravného života kresťanských komunít. Hoci sa štýlom i slovníkom a spôsobom argumentácie líši od ostatnej časti listu, má fundačnú úlohu pri rozvíjaní tématiky kontextu. Bez ohľadu na to, či je jeho autorom sv. Pavol, alebo je predpavlovského pôvodu, stále ostáva základom pre úvahy o ταπεινώσις (tapeinósis - poníženosť) v celom liste. Božie Slovo sa stalo telom, aby priviedlo človeka do najhlbšej poníženosti spočívajúcej v službe Bohu v ľuďoch, v uponížení sa z lásky, v oslave Boha zachraňovaním ľudí.

Tu niekde vidím zmysel Vianoc...