Nestalo sa vám, milí priatelia, že ste sa ocitli v situácii, kedy ste vedeli, že by ste mali čosi cítiť a vy ste necítili vôbec nič? Boli ste ako stvrdnutá koža na vašich chodidlách; môžete do nej pichať ihlou koľko chcete, necítite nič. O človeku, ktorý necíti nič, hovoríme že je bezcitný a že má tvrdé srdce. Je to človek, do ktorého nepreniká už nič. Jeho srdce stratilo schopnosť naladiť sa aj na ľudí aj na Boha a  od nich prijímať podnety k nevyhnutným zmenám vo svojom živote. Ježiš takého jedného spomína v dnešnom evanjeliu. Je to človek, ktorý bol v sebe uzavretý tak, že odmietol počúvať úplne každého. Jeho myseľ bola vzdorovitá, jeho vnútro pyšné, jeho srdce tvrdé. Škoda, jeho tvrdé srdce mu je k ničomu; užitočné nám je len srdce citlivé. Preto sa nečudujme tomu, čo nám prízvukuje Kniha prísloví: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života (4, 23) a čo nás necháva štyri krát opakovať dnešná liturgia slova v žalme po prvom čítaní: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“

...V Evanjeliu sme si vypočuli rodokmeň Ježiša (porov. Mt 1,1-17), ktorý nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami, dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov; že naša spása nie je spásou neosobnou, z laboratória, ale konkrétnou, spásou plnou života, ktorý napreduje. Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.

...Kresťanská nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý vždy tvorí niečo nové v živote človeka, tvorí niečo nové v dejinách, tvorí niečo nové vo vesmíre. Náš Boh je Bohom, ktorý tvorí nové veci, lebo je Bohom prekvapení. [Teda] nové veci a prekvapenia.

Nie je kresťanské kráčať s pohľadom upretým do zeme – ako to robia ošípané: vždy tak kráčajú – bez toho, aby pozdvihli oči k horizontu. Akoby sa celé naše putovanie skončilo tu, na piadi pár metrov cesty; akoby v našom živote neexistovala žiadna méta, žiaden cieľ; akoby sme boli nútení túlať sa bez toho, že by naše námahy mali nejaký dôvod. Toto nie je kresťanské.

...Aká je viera každého z nás a viera nášho spoločenstva? Loďkou je život každého z nás, ale i život Cirkvi; protivietor zas predstavuje ťažkosti a skúšky. Petrovo zvolanie: „Pane, rozkáž, aby som prišiel k tebe!“ a jeho výkrik: „Pane, zachráň ma!“ sa veľmi podobajú našej túžbe cítiť Pánovu prítomnosť, ale aj strachu a úzkosti, ktoré sprevádzajú najťažšie momenty nášho života a života našich spoločenstiev, poznačeného vnútornou krehkosťou i vonkajšími ťažkosťami.

Petrovi v tej chvíli nestačilo Ježišovo spoľahlivé slovo, ktoré bolo akoby natiahnutým lanom, ktorého sa možno prichytiť a tak čeliť zradným a búrlivým vodám. Je to niečo, čo sa môže prihodiť aj nám. Keď sa človek silno nechytí Pánovho slova, väčšiu istotu hľadá v horoskopoch a čítaní z karát, začína sa potápať. Inými slovami, jeho viera nie je veľmi pevná. Dnešné evanjelium nám pripomína, že viera v Pána a v jeho slovo nás nevedie cestou, na ktorej je všetko ľahké a pokojné, a kde sa vyhneme búrkam života. Viera nás uisťuje o Prítomnosti, o Ježišovej prítomnosti, ktorá nás poháňa prekonávať životné búrky; dáva nám istotu, že je tu ruka, ktorá nás uchopí, aby nám pomohla čeliť ťažkostiam a ukázala nám cestu aj v tme. Viera skrátka nie je únikom pred problémami života, ale je oporou pri kráčaní životom a dodáva mu zmysel.

...Žijeme v znamení a v tieni kríža a tam patrí aj noc samoty, neúspechu, pocitu, že nás opustil Boh a že náš údel je nezmyselný. Boh nás teda musí občas do tieňa kríža strčiť nasilu, pretože my sa mu snažíme vyhýbať. Po každom úspechu duchovného života alebo povolania takmer s istotou na človeka príde „tmavá noc duše“ a človek nechápe, prečo táto skúška prišla práve na neho a práve teraz. Biblická odpoveď je v slovách „Hneď, ako Ježiš nasýtil zástupy im rozkázal...“ (v slovenskom texte namiesto slova „Hneď“ na začiatku vety je slovo „Len čo“, čo je však to isté). Pán nenechá svojich vyvolených vychutnať radosť z úspechu zázračného nasýtenia, ale hneď ich podrobuje trpkej nočnej skúške nervov a svalov. Boh svojich spolupracovníkov nešetrí a práve po radostiach úspechu na nich posiela skúšku viery. Kto dostal milosť radosti, dostáva obyčajne aj test, v ktorom sa má možnosť osvedčiť. Ako každý deň, aj deň viery má svoju noc a ako každé more, aj more Božie obsahuje chvíľky slnka a radosti, ale aj chvíľky nepokoja a búrky.

Konečne nesmieme prehliadnuť, že to slovíčko „hneď“ sa v našom príbehu o skúške nachádza ešte raz. V okamihu najväčšej úzkosti a nebezpečenstva, keď Petrovi hrozí, že sa utopí, a on volá o pomoc evanjelista píše: „Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho.“ „Boh dopúšťa, ale neopúšťa. Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia“, hovorí ľudová múdrosť a tieto jej slová sú vyjadrením presvedčenia, ktoré žiari nielen z nášho dnešného úryvku, ale aj z iných miest evanjelia. Na túto pravdu by sme preto nemali nikdy, obzvlášť keď sa nachádzame vo svojej „temnej noci“, zabudnúť. Oddaná dôvera v Pána, z nej plynúca nám tak pomôže prekonať každú skúšku viery a poslušnosti.

...Tam kde nejaký človek trpí, Ježiš sa ho ujíma a preberá utrpenie na seba. Ježiš nekáže, že podmienky trestu sa majú hrdinsky znášať, tak ako to hovorili stoickí filozofi. Ježiš zdieľa ľudskú bolesť, a keď sa s ňou stretáva, z jeho vnútra vychádza ten postoj, ktorý charakterizuje kresťanstvo: milosrdenstvo. Ježiš oproti ľudskej bolesti cíti milosrdenstvo: Ježišovo srdce je milosrdné. Ježiš zažíva súcit. Doslovne: Ježiš cíti chvenie svojich vnútorností.

Koľko krát sa v evanjeliách stretneme s podobnými reakciami. Ježišovo srdce stelesňuje a odhaľuje srdce Boha, ktoré tam, kde nejaký muž či žena trpí, chce jeho uzdravenie, oslobodenie a plnosť života.     

Z tohto dôvodu Ježiš doširoka otvára náruč hriešnikom. Koľkí ľudia ešte aj dnes zotrvávajú v pomýlenom živote, pretože nenachádzajú nikoho, kto by bol ochotný sa na nich pozrieť iným spôsobom, Božími očami, alebo lepšie povedané srdcom Boha, to znamená pozerať na nich s nádejou. Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí. Ježiš je vždy tu, s otvoreným srdcom, roztvárajúc to milosrdenstvo, ktoré má v srdci: odpúšťa, objíma, chápe, približuje sa, taký je Ježiš!

Možno sa vám niektorým, milí priatelia, dostala do rúk úspešná knižka amerického spisovateľa Scotta Pecka Nevyšliapanou cestou (The Road Less Travelled). Úplne prvá veta  tejto knižky znie: „Život je ťažký.“ A je to veľká pravda. Veď či to nie je presne toto, čo prežívame, ak k svojmu životu pristupujeme zodpovedne. Nie že by sme sa v takom prípade nemali smiať alebo oslavovať, odpočívať alebo sa hrať. Život nie je čosi hrozné, bezradostné alebo nezmyselné. No je to vec, kde jedna povinnosť nasleduje po druhej, a každá z nich si vyžaduje, aby sme vstali zo svojej pohodlnej stoličky a aby sme ju urobili. Či už ide o odpovedanie na poštu, zaplatenie faktúr, záujem o syna, ktorý sa dosť neučí v škole, alebo o dcéru, ktorá sa zasa učí až príliš, ale mimo školy, či je to nedostatok zákaziek v podnikaní, povinnosť napísať načas referát alebo pripraviť si príhovor a milión ďalších vecí, všetko toto si vyžaduje náš čas, našu energiu, záväzok a námahu. Slovo „ťažký“ znamená, že náš život neustále od nás čosi žiada a toto čosi nás stojí energiu.