...„Všetci sme prežili drsné, ťažké chvíle, nie až v takej sile ako oni, ale vieme, čo človek cíti v tmavých momentoch, vo chvíľach bolestí, v ťažkých chvíľach, poznáme to. Nuž ona, Sára, uvažuje: ‚Ak sa obesím, spôsobím bolesť mojim rodičom’, a tak sa spamätá a modlí sa. A Tobi si hovorí: ‚Veď toto je môj život, idem ďalej’ a modlí sa znova a znova. Toto je postoj, ktorý nás zachráni v ťažkých chvíľach: modlitba. Trpezlivosť, pretože obaja sú trpezliví vo svojej bolesti. A nádej, že Boh nás vypočuje a dá nám prekonať tieto ťažké chvíle. Vo chvíľach smútku, malého alebo veľkého, v tmavých chvíľach: modlitba, trpezlivosť a nádej. Nezabudnite na to.“

Nestačí robiť skutky milosrdenstva, treba s druhými prežívať bolesť

„To znamená trpieť s tým, kto trpí. Skutok milosrdenstva neznamená urobiť niečo, aby sme mali dobrý pocit na duši: skutok dobra, aby som sa cítil lepšie, spadne mi tak kameň zo srdca... To nie! Znamená to tiež zažívať bolesť druhých. Podeliť sa a mať súcit idú ruka v ruke. Je milosrdný ten, kto sa vie podeliť a tiež prežívať problémy druhých. A tu je otázka: viem sa podeliť? Som štedrý? Som nezištný? Keď vidím človeka, ktorý trpí, ktorý je v ťažkostiach, trpím tiež? Viem sa vcítiť do situácie druhých? Do situácie utrpenia?“ 

„Som schopný počúvať ho? Som schopný prosiť ho o inšpiráciu prv než urobím nejaké rozhodnutie, prv než sa k niečomu vyslovím alebo niečo podniknem? Alebo je moje srdce nerušené, bez emócií, je to srdce nehybné? Nuž, keby sme niektorým srdciam urobili duchovný elektrokardiogram, výsledkom by bola rovná čiara, bez emócií. Aj v evanjeliách sú takí, spomeňme si na zákonníkov: verili v Boha, poznali všetky prikázania, ale srdce mali zatvorené, nenechali sa znepokojovať.“

V prvej otázke sa kňaz don Andrea opýtal pápeža na kritériá pre intenzívny duchovný život v službe kňaza v súčasnom modernom svete. Svätý Otec v odpovedi zdôraznil nevyhnutnosť brať si príklad z Ježiša. Ježiš je stále na ceste, medzi ľuďmi, blízko k ich problémom. Len večer sa vzďaľuje, aby sa modlil k Otcovi. Takto je opisovaný v Evanjeliu. Byť s ľuďmi, byť s Otcom - to je to, čo učí Ježiš, zdôraznil pápež František: „všetko sa žije podľa tohto kľúča stretnutia“:

„Vy, kňazi, musíte sami seba preverovať v tomto: Som človekom stretnutia? Som človekom adorácie? Som človekom na ceste? Som človekom ucha, ktorý počúva? Alebo keď mi začnú rozprávať o veciach, reagujem? (...) Nechám sa unaviť od ľudí? Toto bol Ježiš... Nie sú na to iné vzorce. Ježiš mal jasné vedomie, že jeho život je pre druhých: pre Otca a pre ľudí, nie pre seba samého. Rozdával sa, dával sa ľuďom, dával sa Otcovi v modlitbe. A svoj život žil v znamení misie: som poslaný Otcom, aby som povedal tieto veci.“

...Láska k Bohu a k blížnemu je tým najväčším prikázaním Evanjelia. Pán nás dnes volá, aby sme veľkodušne odpovedali na evanjeliové povolanie k láske, dajúc Boha do stredu nášho života a venujúc sa službe bratom, zvlášť tým, čo sú najviac odkázaní na podporu a útechu.

Ak jestvuje postoj, ktorý nie je nikdy ľahký, nikdy nie je samozrejmý ani pre kresťanskú komunitu, potom je to práve toto vedieť sa milovať, mať sa radi podľa Pánovho príkladu a s jeho milosťou. Neraz nezhody, nadradenosť, závidenie si, rozdelenia, zanechávajú stopu aj na krásnej tvári Cirkvi.

...Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše na tejto zemi. Každý z nás je príbehom lásky Boha. A každého z nás Boh volá vlastným menom: pozná nás po mene, hľadí na nás, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Je to pravda, či nie? Každý z nás má túto skúsenosť.

A Ježiš ju oslovuje: «Mária!»: revolúcia jej života, revolúcia určená k pretvoreniu existencie každého muža a ženy, sa začína menom, ktoré zaznieva v záhrade prázdneho hrobu. Evanjeliá nám opisujú Máriinu radosť: Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je radosťou dávkovanou po kvapkách, ale jedným vodopádom zahrňujúcim celý život.

...Pred časom sa premietal v našich kinách americký film Medisonské mosty. Bol to veľmi silný film so silným príbehom. Pojednával o kríze istej ženy v strednom veku, ktorá žila so svojím manželom na jednej s odľahlých fariem amerického vidieka. Nebudem tu rozoberať samotný príbeh, krízu a jej vyriešenie. To čo si tu skorej chcem všimnúť je spôsob výstavby deja filmu. Film sa vlastne rozvíja na základe denníka, ktorý po smrti tejto ženy čítajú jej deti, syn a dcéra. Denník nájdu kdesi medzi vecami, ktoré po sebe zanechala ich zomrelá matka. Udalosť, ktorú v ňom popisuje, a ktorá sa stala pod kladom pre film, sa odohrala dávno, veľmi dávno, snáď tridsať rokov dozadu, keď títo dvaja, syn a dcéra, dnes už v dospelom veku, boli ešte malými drobnými deťmi. Čo je veľmi prekvapujúce na tomto príbehu je obdiv a úžas, ktorý prežívali deti spomínanej ženy pri čítaní jej denníka. Bol to obdiv a úžas nad jej vnútorným životom, o ktorom ani najmenej netušili, že ho táto ich matka má taký bohatý. Matka o svojom živote, o svojich príbehoch a o mnohých svojich pocitoch nerozprávala nikomu. Ani svojmu manželovi a tobôž svojím deťom. Mohli by sme sa pýtať prečo? Jedným z dôvodov by mohlo byť to, že každý jeden z nás máme v sebe veci, ktoré považujeme za svoje tajomstvá a neradi o nich hovoríme. Najlepším riešením pre nás je zobrať si ich do hrobu. Alebo ich jednoducho napísať na papier a tak ich dostať zo seba von. No ďalším dôvodom môže byť aj to, že na ten náš vnútorný svet sa nás nikto nikdy nepýtal. A nie je ľahké hovoriť o svojich vnútorných pocitoch človeku, ktorý sa o náš vnútorný svet nezaujíma. Toto je časté v manželstvách či v rodinách. Žijú vedľa seba dvaja (či viacerí) ľudia a v skutočnosti títo ľudia sú si úplnými cudzincami. Nikdy si ten svoj svet jeden druhému neotvoria.