...Ježiš ide po našom boku. Pred otázkami, ktoré vyvstávajú v srdci človeka a výzvami, ktoré prináša realita, sa môžeme cítiť bezradní, bez dostatočnej energie a nádeje. Je tu riziko, že kresťanské misie sa budú javiť ako číra, neuskutočniteľná utópia, alebo aspoň ako niečo, čo presahuje naše sily. Ak však kontemplujeme vzkrieseného Ježiša, ktorý kráča po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 15), naša nádej môže znovu ožiť. V tejto evanjeliovej udalosti nachádzame skutočnú „liturgiu cesty“, ktorá predchádza liturgiu slova a lámania chleba a ktorá nám hovorí, že pri každom našom kroku je Ježiš po našom boku. Dvaja učeníci – zranení pohoršením kríža – sa vracajú domov cestou porážky: v srdci si nesú zlomenú nádej a neuskutočnený sen. Radosť evanjelia u nich nahradil smútok. Čo urobí Ježiš? Nesúdi ich, ide s nimi po tej istej ceste a namiesto vytvorenia múru, otvorí cestu. Pomaly premieňa ich malomyseľnosť. Keď im hlása slovo a láme chlieb, zapaľujú sa im srdcia a otvárajú oči. Rovnako ani kresťan nie je pri plnení misionárskeho záväzku sám, ale aj v námahách a nepochopeniach zakusuje, „že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 266).

...Skúsenosť Emauzských učeníkov nás učí, že je zbytočné zapĺňať miesta kultu, ak sú naše srdcia prázdne na bázeň pred Bohom a na jeho prítomnosť; nepomôže modliť sa, ak sa naša modlitba nasmerovaná k Bohu nepremení na lásku nasmerovanú k bratovi; nepomôže nám veľká religiozita, ak nie je živená veľkou vierou a veľkou láskou k blížnemu; nepomôže nám starať sa o zovňajšok, lebo Boh hľadí na dušu a srdce (porov. 1 Sam 16,7) a má odpor voči pokrytectvu (porov. Lk 11,37-54; Sk 5,3-4). [Sv. Efrém prehlasuje: „Strhnite masku kryjúcu pokrytca a neuvidíte nič iné než hnilobu“ (Kázne). „Beda tomu, čo  má dvojtvárne srdce!“ – hovorí Kniha Sirachovho syna (2,14).]  V očiach Boha je lepšie neveriť, než byť falošným veriacim, pokrytcom!

...Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

..Milosrdenstvo sa nám vo svetle Veľkej noci dáva vnímať ako pravá forma poznania. A toto je dôležité: milosrdenstvo je opravdivou formou poznávania. Vieme, že poznávame mnohými formami: poznávame cez zmysly, poznávame prostredníctvom intuície, cez rozum a ešte ďalšími formami. V poriadku. Možno poznávať aj cez skúsenosť milosrdenstva, pretože milosrdenstvo otvára bránu mysle pre lepšie porozumenie Božieho tajomstva a našej ľudskej existencie. Milosrdenstvo nám dáva pochopiť, že násilie, nenávisť a pomsta nemajú žiadny zmysel, a že prvou obeťou je ten, kto v sebe tieto postoje živí, pretože sa oberá o svoju vlastnú dôstojnosť.

..Možno ste počuli o náhrobku nazvanom Newgrange, ktorý sa nachádza v Írsku asi 60 km severovýchodne od Dublina.  Má asi 5000 rokov a je postavený tak, že do hrobky, ktorá je v jeho strede, vedie zvonka asi 18 metrová chodba, ktorá je stále tmavá. Čo je na nej zvláštne je to, že do tejto chodby raz za rok predsa len prenikne svetlo a to vždy 21. decembra, v deň zimného slnovratu. Vtedy celých 17 minút cez celú 18 metrovú chodbu preniká ostrý slnečný lúč až do samotnej hrobky. Čo stavitelia tohto náhrobku chceli týmto povedať? Myslím, že tým chceli vyjadriť svoju nádej. Lúč svetla preniká do hrobky v tom najtmavšom čase roka, kedy sú dni najkratšie a noci najdlhšie. A tak aj náš život nikdy, ani v tých najchmúrnejších svojich udalostiach, nikdy nepostráda nádej.

A presne toto je to, čo nám všetkým, tebe i mne, ponúka aj Ježiš v udalosti svojho zmŕtvychvstania. Sv. Pavol hovorí: Kristus vstal zmŕtvych „ako prvotina zosnulých.“ (1 Kor 16, 20) Ako prvotina znamená, že on bol prvý a za ním nasledujeme my. Hrob nie je naším definitívnym koncom. Za nim nasleduje sláva vzkriesenia. A to nielen v tom doslovnom, ale aj v prenesenom slova zmysle. Lebo dôsledkom toho, že náš život nekončí, je potom to, že aj veci v ňom naberú nový zmysel. V našom živote potom nemajú miesto beznádeje, starosti, smútok, zúfalstvo. Toto je skutočný zmysel Ježišovho zmŕtvychvstania. Keby sme vedeli, milí priatelia, túto skutočnosť naplno absorbovať a uveriť jej, naše životy by dostali novú kvalitu.

...My všetci, keď dovoľujeme vládnuť hriechu, strácame správnu cestu a blúdime ako stratené ovce. No sám Boh, náš Pastier, prišiel, aby nás hľadal; a aby nás zachránil, znížil sa až po pokorenie kríža. A dnes môžeme ohlasovať: „Dobrý Pastier, ktorý dal život za svoje ovečky a neváhal za ne podstúpiť smrť na kríži, vstal z mŕtvych. Aleluja!“ (Rímsky misál, Štvrtá veľkonočná nedeľa, Spev na prijímanie).

Cez všetky veky sa vzkriesený Pastier neunavuje hľadať nás, svojich bratov, zblúdených na púšťach sveta. A znakmi umučenia – ranami svojej milosrdnej lásky – nás priťahuje na svoju cestu, cestu života. Aj dnes berie na svoje plecia mnohých našich bratov a sestry utláčaných zlom v jeho rôznych formách.

...Bolo povedané, že «zabiť Boha je najhoršia samovražda», a to je to, čo sčasti vidíme. Nie je pravda, že «kde sa narodí Boh, tam zomrie človek» (J.-P. Sartre); opak je pravdou: kde zomrie Boh, zomrie človek.

Surrealistický maliar z druhej polovice minulého storočia (Salvador Dalí) namaľoval kríž, ktorý sa zdá byť proroctvom tejto situácie. Ohromný kríž, vesmírny, s Kristom, rovnako mohutným, videním z výšky, s hlavou naklonenou smerom dole. Pod ním však nie je pevná zem, ale voda. Ukrižovaný nie je zavesený medzi nebom a zemou, ale medzi nebom a tekutou časťou sveta.

Tento tragický obraz (v pozadí je aj oblak, ktorý môže pripomínať atómový oblak), obsahuje však aj jednu potešujúcu istotu: je tu nádej aj pre tekutú spoločnosť ako je tá naša! Je tu nádej, pretože nad ňou „stojí Kristov kríž“. To je to, čo nám dáva opakovať liturgia Veľkého piatku každý rok slovami básnika Venanzia Fortunata: «O crux, ave spes unica» - Buď pozdravený kríž, jediná nádej sveta.