...„Pred niekoľkými mesiacmi som stretol jenu ženu. Mladú matku rodiny, dobrej rodiny. Mala rakovinu, zhubný nádor. Ale ona vyzerala šťastná, robila veci tak ako keby bola zdravá. A hovoriac o tomto vystupovaní mi povedala: ‚Otče, dávam všetko do toho, aby som zvíťazila nad rakovinou!‘ Tak aj kresťan. My, ktorí sme dostali tento dar v Ježišovi Kristovi a prešli sme od hriechu, od života v neprávosti k životu darovania sa v Kristovi, v Duchu Svätom, musíme robiť to isté. Každý deň jeden krok. Každý deň nejaký krok.“

Pápež František ďalej v homílii naznačil i niektoré pokušenia, ako napr. chuť ohovárať niekoho. V tomto prípade, ako povedal, je potrebné vyvinúť úsilie, aby som bol ticho. Alebo, pokračoval, „keď sa nám trochu drieme“ a „nemáme chuť modliť sa“, ale potom sa predsa pomodlíme aspoň trochu. Začať treba od maličkostí, prízvukoval Svätý Otec:

...Ježiš zásadne vykonáva kňazstvo milosrdenstva a spolucítenia. Mal priamu skúsenosť našich ťažkostí, pozná zvnútra naše ľudské okolnosti; to, že nespáchal hriech mu nebráni v tom, aby pochopil hriešnikov. Jeho sláva nie je ambíciou ani túžbou po nadvláde, ale je to sláva lásky k ľuďom, prijatia a zdieľania ich slabých stránok a ponúknutia milosti na hojenie ich rán, ich sprevádzania s nekonečnou nehou, sprevádzania na ich nepokojnej ceste.

Každý z nás, nakoľko je pokrstený, má vlastnú účasť na Kristovom kňazstve. Veriaci laici na všeobecnom kňazstve, kňazi na služobnom kňazstve. Preto všetci môžeme prijímať lásku, ktorá vyžaruje z jeho otvoreného Srdca, ako pre nás samých, tak i pre druhých: stávajúc sa ‚kanálmi‛ jeho lásky, jeho spolucítenia, zvlášť voči tým, ktorí sú v bolesti, úzkosti, bezradnosti a v samote.

...Dnes sa zamyslíme nad veľmi dôležitou témou: nad prísľubmi, ktoré dávame deťom. Nemyslím ani tak na sľuby, ktoré robíme tu i tam v priebehu dňa, aby sme ich potešili alebo aby sme dosiahli, že budú dobré (napríklad prostredníctvom nevinného fígľa: dám ti cukrík, a podobné sľuby), aby sme ich povzbudili k úsiliu v škole či aby sme ich odradili od nejakého huncútstva. Hovorím o iných prísľuboch, o prísľuboch dôležitejších, rozhodujúcich pre ich očakávania od života, pre ich dôveru voči ľudským bytostiam, pre ich schopnosť chápať Božie meno ako požehnanie. Tieto prísľuby im my dávame.

My dospelí často hovoríme o deťoch ako o prísľube života. Všetci hovoríme: deti sú prísľubom života. A ľahko nás tiež dojme, keď mladým hovoríme, že sú našou budúcnosťou, to je pravda.

Avšak niekedy si kladiem otázku, či rovnako vážne berieme ich budúcnosť! Budúcnosť detí a budúcnosť mladých! Otázka, ktorú si musíme často klásť je táto: Nakoľko sme verní prísľubom, ktoré dávame deťom tým, že ich privádzame na náš svet? Privádzame ich na svet a toto je prísľub: čo im sľubujeme?

...Ježiš, keď povolal Petra, aby ho nasledoval, povedal mu, že ho urobí „rybárom ľudí“, a pre toto je potrebný nový druh sietí. Dalo by sa povedať, že dnešné rodiny sú jednou  z najdôležitejších sietí pre poslanie Petra a Cirkvi. Nejde o sieť, ktorá robí z ľudí väzňov! Naopak, vyslobodzuje zo zlých vôd opustenosti a ľahostajnosti, v ktorých sa topia mnohé ľudské bytosti. Rodiny vedia dobre, čo znamená dôstojnosť cítiť sa synmi a dcérami, a nie otrokmi alebo cudzincami, alebo dokonca len číslom preukazu totožnosti.

Odtiaľto, z rodiny, začína Ježiš svoju cestu medzi ľuďmi, aby ich presvedčil, že Boh na nich nezabudol. Odtiaľto Peter berie silu pre svoju službu. Odtiaľto Cirkev, poslúchajúc slovo Majstra, vychádza na rybolov na šíre more, v istote, že ak sa toto plní, rybolov bude zázračný.

...Dnes prežívame paradox globalizovaného sveta, v ktorom vidíme luxusné byty a mrakodrapy, no vždy menej domáceho a rodinného tepla. Vidíme veľa ambicióznych projektov, lež málo času na prežívanie toho, čo bolo zrealizované. Veľa sofistikovaných prostriedkov zábavy, no vždy viac prázdnoty v hĺbke srdca. Veľa potešenia, ale málo lásky. Veľa slobody, no takmer žiadna autonómia... Stále pribúda ľudí, ktorí pociťujú samotu, ale aj tých, čo sa uzatvárajú do egoizmu, melanchólie, deštrukčného násilia a do otroctva rozkoše či peňazí.

Dnes v istom zmysle prežívame rovnakú skúsenosť ako Adam – veľkú moc sprevádzanú veľkou samotou a zraniteľnosťou, a rodina je to toho ikonou. Ubúda vážnosti pri budovaní pevných vzťahov, bohatých na lásku – v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe, v šťastí i v nešťastí. Trvalej, vernej, svedomitej, stálej a plodnej láske sa dostáva stále viac výsmechu a hľadí sa na ňu ako na niečo staromódne. Zdalo by sa, že pokrokovejšie spoločnosti sú tie, ktoré majú najnižšie percento pôrodnosti a najvyššie percento potratov, rozvodov, samovrážd a znečisťovania životného a sociálneho prostredia....

„Ak sme napríklad plní jedla, nemáme hlad. Ak máme pohodlie, ak sme pokojní tam, kde sme, nemáme potrebu ísť inam. A ja sa pýtam, a bolo by dobré, keby sme si dnes my všetci položili otázku: ‚Som v mojom srdci pokojný, spokojný, nič mi netreba – z duchovného hľadiska ? Vyhasla moja nostalgia?‛ Hľaďme na tento radostný ľud, ktorý plakal a tešil sa. Srdce, ktoré nemá nostalgiu, nepozná radosť. A radosť je práve našou silou, Božou silou. Srdce, ktoré nevie, čo je to nostalgia, sa nemôže radovať. A celá táto cesta, ktorá sa začala pred rokmi, končí oslavou.“

...Viera otvára „okno“ konajúcej prítomnosti Ducha a ukazuje nám, že tak ako šťastie, aj svätosť je vždy spojená s malými gestami. «A kto by vám dal piť čo len za pohár vody v mojom mene» – hovorí Ježiš, malé gesto – «nepríde o svoju odmenu» (porov. Mk 9,41). Sú to maličké gestá, ktorým sa učíme v rodine; rodinné gestá, ktoré sa strácajú v každodennej anonymnosti, ale ktoré robia každý deň iným. Sú to skutky matky, starej mamy, otca, starého otca, dieťaťa, bratov. Sú to gestá nežnosti, lásky a spolucítenia. Gestá ako teplé jedlo od toho, kto čaká s večerou, či skoré raňajky od toho, kto vie sprevádzať už od rána. Sú to rodinné skutky. Je to požehnanie pred spánkom a objatie po príchode domov po plnom pracovnom dni. Láska sa prejavuje v malých veciach, v pozornosti na každodenné detaily, ktorých výsledkom je to, že život má vždy chuť domova. Viera rastie, keď je žitá a formovaná láskou. Preto naše rodiny, naše domovy sú autentickými domácimi cirkvami. Sú vhodným miestom, kde sa viera stáva životom a život rastie vo viere.