Pán Ježiš hovorí: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5, 48) A Druhý vatikánsky koncil bystro dopĺňa: „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ (Lumen gentium, 40)

Je to jednoznačná a všeobecná výzva k svätosti adresovaná Božiemu ľudu putujúcemu tu na svete. Teda nám.
Zamýšľal som sa ale, či sa to dá... byť svätcom v dnešnom svete resp. v dnešnej tzv. vyspelej časti sveta. Odpoveď, ktorá hovorí jasne a zreteľne „áno“, mi nepostačuje. Potrebujem vedieť ako, lebo sa mi na prvý pohľad zdá, že je to ťažšie než v minulosti. Isteže, ten, kto ide na misie a pomáha v charite kdesi v Rusku či v treťom svete, tak tam sa „umŕtvovanie“ a askéza, ako i skutky milosrdenstva robia o čosi ľahšie, pretože je tam po tejto stránke obrovské množstvo práce.

Čo ale vo svete plnom internetu, počítačov, biznisu, politickej a náboženskej plurality, voľného času, taktiež vo svete civilizačných problémov – akými sú rozvrátené rodiny, majetkové spory, divoké hádky, časový stres a tzv. deadliny, intrigy v kariére a takpovediac „bolesť z ostrých lakťov“ (z prehnanej asertivity) a tak podobne?

Dokážeme, drahí čitatelia kresťania, byť v našej dobe a našich podmienkach svätí?
-

Je chvályhodné, že pri pastoračných centrách i povedľa kostolov vyrastajú pekné športoviská. Mládež sa má kde vyšantiť, zašportovať si. Nemusí sa flákať po uliciach či vysedávať v krčmách. Na ihriskách sa nepoužívajú vulgárne slová, nepopíja sa alkohol a vylúčené sú aj cigarety. Všetko svedčí o tom, že správcovia športovísk majú obrovský záujem na zdraví mladých ľudí. Po vyšantení sa nasledujú "stretká", kde mladí medzi sebou komunikujú, riešia problémy, čerpajú aj z duchovnej studnice v prítomnosti kňazov. Veľmi veľa v tejo oblasti robia najmä saleziáni. Vychovávajú kvalitných animátorov a tí potom dohliadajú na dianie, tvoria program a pretože sú to takmer všetko mladí ľudia do 30 rokov, aj sa zapájajú do športových zápolení.

Mnoho filozofov a mysliteľov (vrátane celého zástupu ateistov a antiteistov) veľmi často argumentujú proti Bohu a náboženstvu jestvovaním a pôsobením zla vo svete. Rozhodol som sa vziať jeden reprezentatívny deduktívny dôkaz Božej neexistencie zo zla, aký sa v dejinách myslenia vyskytol, a pokúsiť sa vyjadriť naň svoj názor, ba – pokiaľ možno – ho aj vyvrátiť. A to všetko na základe katolícko-teistického pojmu Boha a na základe Biblie, takže budú moje slová kompatibilné s katolíckym kresťanstvom, o ktoré nám v rámci apológie ide.
-

V poslednom čase som si všimol jednu zaujimavú vec. Po slovenských mestách a dedinách sa prechádza viac ľudí - mamičiek, oteckov, babičiek a dedkov so psami. Pred rokom 1989 to bolo trochu iné. Mladí sa brali, mali deti, nebolo bytov, ale v uliciach som videl mamičky, oteckov, babičky i deduškov s kočiarikmi i s vedľa pobehujúcim detičkami. Dnes - máme demokraciu, konečne padol všatkoobmedzujúci socializmus, ktorý všatko zariadil za nás, ale detí sa rodilo podstatne viac. Dnes sa mladí zrejme boja zodpovednosti, nechcú sa brať, nechú mať deti, aby si neobmedzovali vlastnú "slobodu". To isté robia aj tí skôr narodení, uzatvárajú sa medzi štyri múry, obklopia sa štvornohými "priateľmi". Netušia však, či mladí, či starí, že sa stali otrokmi vlastných zvierat, pretože ich musia vyviesť von na potrebu, vyvetrať ich, aby im nezakrneli nohy. Apeloval by som aj na tých, ktorí tak vehementne obhajujú slobodu zvierat. Nevadí im, že ľudia takto verejne týrajú zvieratá v malých priestoroch bytov, často zavretých niekoľko hodín medzi štyrmi múrmi?

Dnes som prijal sviatosť zmierenia. Bolo to v rámci zadosťučenia po tej kríze, ktorú som spomínal v článku „Búrka v duši a Boh“ ( http://blog.christ-net.sk/?q=node/311 ). Nie, nepretrvávala tá kríza až doteraz, ale až teraz som sa z nej pred tvárou Cirkvi kajal.

Viete, drahí čitatelia, nejak som napriek túžbe prijať pokánie a začleniť sa naspäť do Ježišovho ovčinca, mal takú malú „depku“, ktorá spočívala v určitom sebahodnotení, že som beznádejný prípad. Nevedel som (alebo neviem?) totiž často zabrániť, aby som sa zbavil istých, opakujúcich sa hriechov. Napr. navštevovanie omší v nedeľu – to je taký reprezentatívny príklad. Myslím, že mnohí máme rôzne typy hriechov, z ktorých sa nám nedarí vyslobodiť.

Ale čo je horšie – stalo sa to i mne v rámci tej „depky“ a viem naisto, že sa to stáva aj mnohým iným – je, že sa cítime príliš slabí na to, aby sme sa obrátili a znovu (postýkrát?) sa pokúsili tým istým pokušeniam vzdorovať. Akoby to vlastne ani nemalo význam...

Čo nám na to hovorí Pán resp. Písmo?
-

Musí prísť k novej renesancii, hlbšej než tá minulá, takej, ktorá urobí najvyššou pravdou etický moment, moment úcty k životu (Albert Schweizer)

V ľudskom srdci je obrovská priepasť, ktorú môže vyplniť jedine Boh. (Blaise Pascal)