Veľakrát som sa nad touto otázkou zamýšľal – vlastne ani nie zamýšľal, ale skôr ju vznášal Bohu ako výčitku. V čase tých náročnejších skúšok si aj ja niekedy poplačem, pričom plač som vždy považoval za výraz vrcholnej duševnej bolesti. Nebol pre mňa uvoľnením – skôr ma utlmoval a zhadzoval do malomyseľnosti. O to väčšmi som sa čudoval, prečo Boh neberie plač za istú formu modlitby, v ktorej svojimi slzami alebo svojím pohľadom a svojím utrpením prosím o pomoc. Bolo pre mňa ťažké pochopiť, keď mi jedna, v duchovnom živote skúsenejšia kamarátka prezradila, že Bohu nestačia naše slzy – že On chce vraj slovný príhovor. Vtedy sa otvorila cesta vnímať túto otázku v nadpise už nielen ako výčitku, ale ako problém vhodný na duchovné cvičenie a rozjímanie. A tak som sa nad tým hlbšie zamyslel. Skúsim Vám, drahí čitatelia, teraz ponúknuť výsledok môjho rozjímania a predstaviť tak situácie, kedy Bohu nestačia naše slzy a kedy naopak stačia. :-)
-

V Katechizme katolíckej Cirkvi nachádzame takúto pasáž: „Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tomto odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha, ktorý nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2 Pt 2, 9 & KKC 1037).

Je medzi Vami, drahí čitatelia, niekto, kto očakáva na predloženú otázku jednoduchú a jednoznačnú odpoveď? Vari chcete počuť, ako si to mysleli niektorí teológovia v stredoveku, že jedny duše sú stvorené, aby sa na nich vyjavilo Božie milosrdenstvo, a potom sú iné duše, na ktorých sa má zjaviť Božia spravodlivosť? Ale toto učenie Cirkev napokon neprijala, o čom svedčí aj citovaný text z Katechizmu. Preto musíme ísť trochu hlbšie do problematiky a potrápiť si myseľ dôkladnejšie.
-
Rozdelil som celý výklad svojho názoru na štyri časti, ktoré sú však navzájom silne previazané.
-

Tento článok nechce byť úvahou nad minulosťou a dejinami 19. storočia, kedy sa mnohí naši národovci snažili obrodiť Slovač v kontexte celkovej panslavistickej vzájomnosti. To už bolo dávno. V článku sa chcem skôr zamyslieť nad priestorom „tu a teraz“. Píše sa rok 2009, 21. storočie je v plnom prúde – aspoň sme sa v plnom prúde doňho doslova vrhli, akoby nás to malo oslobodiť od spomienok na hrôzy predchádzajúceho storočia... Ako sme na tom so slovanskou vzájomnosťou v súčasnosti? Je vôbec takáto otázka na mieste, alebo je to už dávno prekonané? Je správne, ak je to prekonané? Ak to nie je správne, čo sa s tým dá robiť?

V článku sú predovšetkým analyzované slovensko-česká a slovensko-ruská vzájomnosť a ich perspektívy do budúcna.
-

V dnešnej dobe už vlastne ani nie je malomyseľnosť nijak výnimočná – zdá sa, že depresie alebo tzv. depky neobchádzajú asi nikoho. Možno by som mohol povedať, že každý máme s malomyseľnosťou skúsenosť. Vezmime si však trošku extrémnejší príklad malomyseľnosti, ktorá prerastá priam do zúfalstva a nedôvery voči životu,voči svetu a voči Bohu. Ľudský „pud k smrti“, tanathos, akoby sa prebudil a ovládol myslenie jedinca a človeku sa zachce zomrieť. Alebo ešte lepšie – neexistovať. Čo si však počať s naším životom, ak sme veriaci? Ak sme uverili v Pána Ježiša, uverili sme vo vlastnú nesmrteľnú dušu, a teda ak sme už raz boli stvorení, sme stvorení pre existenciu navždy. Po telesnej smrti príde Božie kráľovstvo alebo zatratenie. Celú večnosť. „Ale ja chcem nežiť, ja chcem neexistovať!“ vraví jeden. Druhý vraví: „To nie je fér – prečo si nemôžem odpykať tresty v pekle a potom by Boh moju dušu jednoducho zničil? Anihiloval?“

A tu sa vynára otázka pocitu akejsi nespravodlivosti zo strany Stvoriteľa. „Ja som sa nepýtal na svet, ja chcem anihiláciu svojej existencie!“ vraví malomyseľný. Mali by sme Bohu fakt, že nás stvoril a že nás stvoril akurát do takéhoto sveta plného utrpenia, odpustiť?

Mali by sme odpustiť Bohu?
-

Sonety slobody

I.
Tak plynie čas, čo slobodní sme vraj.
Má srdce krásou pravdy víťaziť.
Však radšej pravda krásy sýti vid,
na ľahké trávenie, na zemský raj.

No stráviť dnešnú novú Antiku,

...môj kríž je cesta k nebesiam,
kadiaľ sa iní boja pustiť...

***

Bičovaná duša

Kde je, Pane, moja duša?
Prečo bolí, prečo vzlyká,

Počúvaj potichu
snehy keď utíchnu
a ľady studené
pukajú znudene.

Nútené silami,
ktorým už nevládnu,
tíško sa rozplynú
v slabú moc nevládnu.

Nevládnu kráľovnú
ľadu a pokoja