Sedemnásteho novembra sme si opäť pripomenuli revolučnú zmenu spoločenského zriadenia, ktorá nám vo svojom širokom rámci ponúkla slobodu a legalizáciu pluralistickej society. Ja som pobehoval po svete v čase prevratných udalostí iba tri roky a o politickú klímu v našej malej krajine som začal prejavovať záujem až v predvolebnom boji v kľúčovom roku 1998. Napriek tomu som odmala vnímal politickú pluralitu za ten najprirodzenejší spôsob organizovania ľudskej spoločnosti. A to ovplyvnilo do hĺbky aj moje náboženské presvedčenie. Tento vplyv bol taký zásadný, že som sa začal sám seba bolestivo spytovať: „Nie je nesprávne propagovať pluralitu, keď v kontexte kresťanského svetonázoru mám za cieľ životnou misiou privádzať všetkých do Kristovej Cirkvi, ktorá stojí na Petrovi – na skale a na moci zväzovať a rozväzovať, na Božom zjavení a na radostnom evanjeliu, ktoré ukazuje len jednu cestu, Krista?“

Pluralizmus a kresťanstvo. Predstavovať si vo fantázii spoločnosť, ktorá by bola z tradície alebo priam zo zákona christianizovaná, vôbec nie je potrebné. Stačí siahnuť po dejepise a spomenúť si na kresťanské európske kráľovstvá v stredovekom a rano-novovekom období. Takže už sme tu na svete raz mali štátne zriadenie, v ktorom dominovala kresťanská (katolícka) Tradícia a Božie zjavenie bolo samozrejmou pomocnou barličkou pri tvorbe legislatívy. Musíme si zároveň priznať, že nebola reč o o úplnej slobode obyvateľstva (a to nevravím teraz o nevoľníctve). Kristus ako Cesta, Pravda a Život nadobudol status nespochybniteľného božstva a jedinej pravej cesty k spáse. A či bolo treba prichádzať k nejakej spáse, to bolo jasné z prezentovaného hodnotového rebríčka vštepeného (takmer) každému poddanému. Vďaka takémuto priam až prísnemu dogmatizmu mnohí osvietenci stredovek predstavovali ako obdobie tmárstva – dnes by sme možno povedali, že to bolo obdobie „kresťanskej totality“.

Nuž, nahrnuli sme sa s nadšením do 21. storočia a po katastrofálnych totalitných režimoch v predchádzajúcom storočí si zrejme ceníme pluralitu názorov ako jednu zo strategicky najvýznamnejších hodnôt súčasnosti. O totalitu mnohí už nechceme ani jazyk obtrieť. Uvažujem však, či nás naše kresťanské evanjelium netlačí dúfať v zmodernizovanú formu kresťanskej society, v ktorom by Cirkev mala zásadný dosah na legislatívu – samozrejme s úmyslom priviesť do nebeského kráľovstva čo najviac ovečiek. Je takáto úvaha vôbec zmysluplná? Nie je – v tom zmysle, že sa sekularizmus dnešnej Európy teší všeobecnému uznaniu a nepredpokladá sa žiadny návrat zásadného vplyvu Cirkvi na politiku. A je – v tom zmysle, že Cirkev je zo svojej vlastnej povahy misionárska a má prirodzený, priam až naprogramovaný prístup k ľuďom ako k dušiam nutne potrebujúcich Kristovu posväcujúcu milosť. A túto úlohu, zdá sa, by najlepšie zvládla masovou „totalitou“.

Alebo žeby nie?

Nič nie je zvláštne na tvrdení, že samotný pluralizmus umožňuje verejné vyznávanie svojej viery aj nám kresťanom. Máme tu k dispozícii Katolícke noviny, kresťanské vydavateľstvá, množstvo duchovnej literatúry, webové portály a chaty, areopágy, spolky, kresťanské združenia a tiež nezávislú investitúru kňažstva a biskupov od štátnej moci. Dokonca je naša Cirkev štátom finančne podporovaná ako významná kultúrna ustanovizeň. To mi myseľ napĺňa radosťou a vďačnosťou voči pluralite, lebo sloboda je pre všetkých, a teda aj pre nás.

Ale sú tu aj očividné nevýhody. Sekularizovaná spoločnosť odsúva náboženstvo do tabuizovanej alebo príliš súkromnej sféry. To je ale ten najmenší problém. Ľudia rastú a rastú a ich „stromový kmeň“ neusmerňuje Božie zjavenie, ale všeličo iné – technológie, informačná spoločnosť, násilie, drogy, konzum a všemocné peniaze v postavení hlavného rozsudzovateľa o ľudskej dôstojnosti či menejcennosti.

Ako sa teda rozhodnúť? Podporovať pluralizmus alebo dúfať „v kresťanské kráľovstvo“? (Odhliadnuc, že i v kresťanských stredovekých kráľovstvách sa robili zverstvá...)

Môj názor je asi takýto:

Jeden kňaz raz povedal v kázni, že my sme na tomto svete nie obyvatelia, ale len hostia. Prídeme, a už aj odchádzame. Celý náš život je odchodom do večnosti a my sa láskou k Bohu a k blížnemu na ňu pripravujeme. Očakávame nebeské kráľovstvo, Kristovo kráľovstvo, v ktorom už nebudú tieniť stredoveké poklesky, ale v ktorom bude navždy svietiť Božia sláva. Ako hostia na tejto Zemi si vyberáme. Čo je viac? Právo na vlastný názor alebo Kristus ako Pravda? Myslím, že ma moja myseľ chce zavádzať, keď ma pri písaní tohto článku priviedla k takejto otázke. Myslím si totiž, že takto otázka vôbec nestojí. Kristus ako Pravda nám bude svietiť vo svojom kráľovstve v nebi. Avšak kým ta dôjdeme, sme putujúcou Cirkvou a ako hostia na tejto Zemi neustále odchádzame za Pánom. Je to úzka a tŕnistá cesta, ktorá neraz prináša bolesti – a tie všetci dobre poznáme. Na tejto ceste nám pomáha Cirkev so svojimi sviatosťami, nuž i tak je to boj, ktorý si musíme tvrdo vybojovať. Sekularizmus a pluralita nám v tomto zápase môžu pomôcť tým, že budeme môcť žasnúť ako svedkovia konečného Kristovho víťazstva nad rozmanitosťou filozofických prúdov a smerov. Rakúsky filozof Karl Popper (1902 – 1994) raz povedal, že každý máme svoju vlastnú filozofiu, ale u väčšiny z nás ona nestojí za veľa. Preto by sme si mali sadnúť a kriticky si zhodnotiť svoje myslenie.

A tu sa rysujú tri cesty ako čeliť pluralizmu (alebo ako prijať pluralizmus?) – buď pôjdeme cestou viery, alebo poznania, alebo oboch.

Ja som sa vybral cestou oboch. Zbožňujem totiž priateľstvo katolíckeho náboženstva a prírodnej vedy, metafyziky a vedeckého empirizmu. Veda nám dáva zaujímavé poznanie, budujme si ju teda. Viera nám dáva zmysel a smerovanie, budujme si teda aj ju. A ktorá viera? No tá, ktorá prežila všetky politické katastrofy a obstála v skúškach dejín. Viera, za ktorú prelievali krv premnohí mučeníci. A tak si môžeme povedať – áno, Pane, ja verím. Áno, rozum, ja viem. Pluralizmus dnešnej spoločnosti sa priatelí s mojou vierou. Verím nie preto, že musím, lebo mi to diktuje totalitná moc. Ale verím, lebo smiem a môžem, pretože mi to umožňuje pluralitný systém. A takáto viera je skutočná, len takáto viera môže obstáť. Dôverujem pluralite, hoci je matkou zblúdencov. Dôverujem, lebo verím, že Kristus napokon aj zblúdenie prekoná a privedie každého do svojho milosrdného náručia. Aj preto je cesta do neba tŕnitá, lebo nám pluralita ponúka veľa takých údajných ciest. Ale keď sa budeme držať pevne Kristových sviatostí a Jeho svetla, ani pluralizmus nás neohrozí, ale naopak – povzbudí nás k horlivejšej misionárskej činnosti v našom okolí, aby sme zblúdencom ukázali tú našu cestu.

Boh nás stvoril ako slobodných, tak teda nechže sa pretaví sloboda do spoločenského zriadenia! Sedemnásty november to započal, zvyšok misijnej práce musíme vo svete slobodných ľudí dokončiť my.

Prajem každému veľa požehnania do spomínanej, neľahkej práce.