Iste aj my máme vlastnú skúsenosť so starými, opotrebovanými vecami. Dlhý čas sme ich ako nepotrebné kdesi odkladali, no jedného dňa sa ukázali ako užitočné. Staré koliesko od kočiarika, ktoré sa dospelému už na nič nehodí, dieťa využije ako hračku. Deravé dámske pančucháče v núdzi dobre poslúžia ako klinový remeň. Staromódny kufor po dedkovi a babičkine rámy na okuliare, ktoré desaťročia spolu ležali na povale, zrazu prichádzajú do módy...
Užitočná skúsenosť so starými, nepotrebnými vecami na jednej strane vedie k opatrnosti pri ich vyhadzovaní, na druhej strane však môže viesť až k chorobnému zberateľstvu a zhromažďovaniu starých harabúrd. Fanatickí zberatelia potom zapratávajú celý dom tým, čoho sa ľudia z okolitých ulíc postupne snažia zbaviť. Na námietku spolubývajúcich, že už je tých zbytočných vecí doma dosť, odpovedajú zberatelia okrídlenou vetou: Čo sa hodí, to sa nevyhodí.“ Pritom si neuvedomujú, že vo väčšine prípadov predmety neslúžia im, ale oni sami slúžia starým rárohom.
Do kategórie zberateľov nepatria iba tí, čo zhromažďujú staré a opotrebované haraburdy, ale aj odroda zberateľov všetkých noviniek. Musia vlastniť najnovší model televízora, videa, automobilu, módneho oblečenia, kuchynského zariadenia... Týmto spôsobom si potvrdzujú aj svoje spoločenské postavenie.
Na druhej strane sú ľudia, ktorým k životu stačí skutočne málo a zámerne sa zbavujú – ako hovorí istá žena – lapačov prachu a neužitočných nájomníkov. O svätom Františkovi z Assisi sa vraví, že keď sa naučil piť z dlane, odstránil zo svojej výbavy hrnček.
Podľa množstva materiálnych statkov môžeme rozlišovať bohatstvo, núdzu a biedu. Bohatý je ten, kto má viac, ako potrebuje. A chudobný je ten, kto nemá ani to, čo potrebuje.
K radosti ľudskej duše patrí nie iba sloboda od všetkého, čo nás zväzuje a čomu otročíme, ale aj zhromažďovanie toho, čo si ukladáme v nebi, kde- ako vraví Ježiš- zlodeji nič neukradnú.

Max Kašparů – O radostiach ľudskej duše