Všimli sme si už niekedy pri Apoštolskom vyznaní viery, ako rýchlo prejdeme nad pozemským životom nášho Pána? Narodil sa, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný.

Jedného dňa, keď duša otvárala dvere duchovnosti, v hlbokej modlitbe sa Bohu ponúkla, že mu bude prinášať rôzne obety.

Ježišu Kriste, Láska najvyššia,
ty si bol vždy so mnou,
a ja som to nevedel.
Bol si tu, a ja som na teba zabúdal.
Bol si hlboko v mojom srdci,
a ja som ťa hľadal inde.

Kristus je náročný, neuspokojí sa s povrchnosťou, nepripúšťa nerozhodnosť.
On je jedinou cestou, ktorá vedie k Otcovi. Ten, kto ho nasleduje, nekráča v temnotách.

Vtipne sa hovorí o manželoch, ako sa vybrali na dovolenku do Svätej zeme spolu so svokrou, ktorá dostala zájazd ako dar k sedemdesiatke. Lenže počas pobytu v Svätej zemi svokra zomrela.

Istý človek píše, že najväčší zázrak Ježišovho života sa stal ešte skôr, než prišlo vzkriesenie. A síce, že Ježiš, ktorý hovoril Bohu dôverne: „Abba – Otče“, ním bol celkom opustený.

Keď sa narodil, bol spokojný s jaskyňou. Tridsať rokov v Nazarete mu stačil chudobný dom. O troch rokoch apoštolátu mohol povedať: