Jedným z dôvodov, prečo ľudia chodia na pútnické miesta a prečo sa k náboženstvu obracajú dokonca aj mnohí neveriaci je možnosť, že by mohli byť uzdravení zo svojej nevyliečiteľnej choroby. Správa, že niekto bol na takomto mieste náhle a úplne uzdravený z nevyliečiteľnej choroby sa šíri ako blesk a mnohých chorých alebo ich príbuzných dokáže zmobilizovať až natoľko, že sa aj za cenu strádania a obrovských obetí rozhodnú na takéto miesto pricestovať. Mnohí sa však vracajú domov sklamaní, lebo nemajú dojem, že by boli našli to, čo hľadali. Nie však všetci. Mnohí aj keď uzdravení navonok nie sú, sa z takéhoto miesta vrátia predsa spokojní a šťastní. Od čoho to závisí?  

Keď čítame evanjeliá a vidíme v nich Ježiša ako uzdravuje chorých, možno nejedného z nás napadne otázka: „Čo to boli za choroby, z ktorých Ježiš ľudí uzdravoval? A aký bol rozsah a podoba toho ich uzdravenia?“

...„Nie som pán času“ – „pomôže nám opakovať si túto pravdu“, odporučil Svätý Otec, „lebo nás to zachraňuje od ilúzie okamihu – čiže od toho, aby sme brali život ako nejakú reťaz pozostávajúcu z momentov, ktorá nemá zmysel“. „Som na ceste a musím hľadieť vpred“, avšak  musím zároveň zvážiť, že „smrť je dedičstvom“, ktoré zanechám, nie tým materiálnym, ale dedičstvom svedectva, upresnil pápež František a pokračoval:

„A musíme si klásť otázku, aké by bolo to dedičstvo, ak by si ma Boh povolal dnes? Aké dedičstvo  zanechám ako svedectvo života? Je to jedna dobrá otázka, ktorú by sme si mali položiť a takto sa pripraviť, lebo sa to týka nás všetkých, nikto z nás tu nezostane ,ako relikvia‘. Nie, všetci pôjdeme touto cestou.“

„Ježiš si neotvára kanceláriu duchovného poradenstva s oznamom «Prorok prijíma v pondelok, stredu, piatok od tretej do šiestej. Vstupenka stojí toľko a toľko, alebo ak chcete, môžete dať dobrovoľný príspevok.» Nie, Ježiš takéto niečo nerobí. Ani si neotvára lekársku ambulanciu s oznamom: «Chorí nech prídu v ten a ten deň, a budú uzdravení». Ježiš prichádza priamo medzi ľudí.“

A „toto je príklad pastiera, ktorý nám Ježiš predkladá“, dodal Svätý Otec, rozprávajúc o jednom „svätom kňazovi, ktorý takto sprevádzal svoj ľud“ a ktorý bol z tohto dôvodu večer „unavený“, a to únavou „skutočnou, nie idealizovanou“, unavený ako „ten, kto pracuje“ a stojí uprostred ľudí. Ježiš rád vychádza v ústrety ľuďom v problémoch, keď ho o to prosia.

...Ktosi sa vyjadril, že Biblia je ako les. V lese máš veľké stromy, malé stromy, kríky, lúky, potoky, močariny. Máš tam vyvýšené miesta, rokliny, jaskyne. Máš tam príjemné zvieratá, i nebezpečné šelmy, vtáky, plazy, hmyz. Nie všetko, čo je v lese, vidíš, nie všetko počuješ, nie všetko cítiš. Tvoje zmysly nie sú preto vždy tvojím najlepším vodcom. Občas musíš použiť intuíciu, predvídavosť alebo logiku. Lenže niekedy ti ani to nestačí, aby si sa v lese nestratil, či si neublížil. Biblia je ako takýto les, do ktorého je najlepšie, aspoň v začiatkoch ísť v doprovode skúseného sprievodcu, ktorý by nám okrem cesty ponúkol aj kľúč na spoznávanie a otváranie tajomstiev tejto tajomnej knihy.

...Ďalšia legenda – a tá je veľmi inšpirujúca – hovorí, že to boli muži rozličného veku. Gašpar bol mladík, Baltazár bol muž stredného veku a Melicher bol starec. Keď prišli do Betlehema k jaskyni vstupovali do vnútra po jednom. Prvý vstúpil – samozrejme – Melicher, ako muž v zrelom veku. Vo vnútri našiel muža vo svojom vlastnom veku. Hneď si rozumeli. Rozprávali sa o minulých veciach, spomínali, robili všeobecné závery z konkrétnych udalostí no predovšetkým sa u nich prejavoval pocit vďačnosti. Baltazár – muž v strednom veku –, keď vstúpil do jaskyne sa zasa stretol s učiteľom v strednom veku. Rozprávali sa o vodcovstve a zodpovednosti. A konečne keď vošiel do jaskyne mladý Gašpar, stretol sa s mladíkom svojho veku. Mladík mal v sebe črty nadšenia, túžob po niečom významnom. Rozprávali sa spolu o plánoch, zmenách a o prísľuboch života, ktorý je pred nimi. Keď skončili návštevu každý po jednom, zobrali svoje dary a vstúpili spolu. No v jaskyni našli iba malé 12-dňové nemluvňa. Neskôr pochopili: Spasiteľ k nám hovorí v každej etape nášho života. Starí počujú volanie k integrite a múdrosti; ľudia v strednom veku k produktivite a zodpovednosti; a mladí zasa k identite a intimite.

...Istý autor rozpráva o tom, ako raz navštívil sirotinec v Ugande. Bolo tam asi 100 detí v dojčenskom veku. Čo ho prekvapilo bolo to, že tieto deti vôbec neplakali. 100 kojencov pohromade, poukladaných v oddelených postieľkach v jednej obrovskej miestnosti a všade hrobové ticho. Zvláštne! „Pýtal som sa zdravotnej sestry, ktorá ma sprevádzala na tento čudný jav. Na to, čo mi povedala, nezabudnem nikdy.“ „Viete“, hovorí sestra, „keď sem takéto dieťa prinesú, stále plače. Po asi týždni, keď si uvedomí, že k nemu nikto nepríde, prestane.“ „Vypleštil som na ňu oči“, hovorí návštevník. „No áno. Dieťa plače 4 hodiny, nepríde nikto; plače deň, dva, nepríde nikto; plače týždeň a nepríde nikto. Potom plakať prestane, lebo si uvedomí, že nikto nemá oň záujem!“[1]

...Zakaždým, keď Máriu uznáme ako „milosti plnú“, robíme jej tej najväčší kompliment, rovnaký, aký jej urobil Boh. Krásnym komplimentom pre ženu je zdvorilým spôsobom jej povedať, že vyzerá mlado. Keď hovoríme Márii, že je „milosti plná“, v istom zmysle jej hovoríme aj toto, no na vyššom stupni. Vskutku, vnímame ju ako stále mladú, pretože nikdy nezostarla hriechom. Jediná vec totiž dáva zostarnúť, zostarnúť vnútorné: nie vek, ale hriech. Hriech robí starými, pretože spôsobuje skôrnatenie srdca. Zatvára ho, robí ho necitlivým, necháva ho ochabnúť. Avšak v tej, ktorá je „milosti plná“, niet miesta pre hriech. A tak je stále mladá, je „mladšia než hriech“, je „mladšia než celé ľudstvo“ (G. Bernanos, Denník vidieckeho farára, II, 1988, s. 175).