...Pán prechováva „hlbinnú lásku“, ktorá nedá zabudnúť. Na lepšiu ilustráciu pápež spomenul, že v Argentíne sa na Deň matiek mamám venuje svetlomodrá nezábudka, ktorú nazývajú doslovne „nezbudni na mňa“, a podobne aj pre zosnulé mamy, ale vo fialovom odtieni:

„Toto je láska Boha, je ako láska mamy. Boh na nás nezabudne. Nemôže, je verný svojej zmluve. Toto nám dáva istotu. O sebe môžeme povedať: „Nuž, môj život je dosť nepekný... Som v tejto ťažkosti, som hriešnik, hriešnica...“ - On na teba nezabúda, lebo prechováva túto hlbinnú lásku, a je otcom a matkou.“

...A tak si položme otázku: podobajú sa naše modlitby tej Ježišovej, alebo sa obmedzujú iba na občasné núdzové výkriky? - „Potrebujem túto vec“, a tak sa idem rýchlo pomodliť. A keď nemáš takú potrebu, čo robíš? - Alebo ich chápeme ako utišujúce prostriedky na užívanie v  pravidelných dávkach, aby sme sa trochu odľahčili od stresu? Nie. Modlitba je úkonom lásky, je to byť s Bohom a prinášať mu život sveta: je nevyhnutným skutkom duchovného milosrdenstva. A ak my nezveríme Pánovi bratov, sestry, situácie, kto to urobí? Kto sa bude prihovárať, kto si vezme na starosť klopať na Božie srdce, aby sa otvorila brána milosrdenstva pre núdzne ľudstvo? Preto nám páter Pio zanechal modlitbové skupiny. Povedal im takto: „Práve modlitba, táto spojená sila všetkých dobrých duší, je tým, čo hýbe svetom, obnovuje svedomia, [...] uzdravuje chorých, posväcuje prácu, pozdvihuje zdravotnícku pomoc, dáva morálnu silu, [...] šíri úsmev a Božie požehnanie na každú skľúčenosť a slabosť“ (tamtiež). Uchovávajme si tieto slová a znova sa spytujme: modlím sa? A keď sa modlím, viem chváliť, viem adorovať Boha? Viem prinášať svoj život a život všetkých ľudí Bohu?

...A my máme opravdivú a veľkú nádej v Bohu Otcovi, bohatom na milosrdenstvo, ktorý nám daroval svojho Syna, aby nás spasil, a toto je naša radosť. Máme aj toľké zármutky, ale keď sme opravdiví kresťania, je tu tá nádej, ktorá je určitou malou radosťou, ktorá rastie a dodáva ti istotu. Nemáme malomyseľnieť, keď vidíme naše obmedzenosti, naše hriechy, naše slabosti: Boh je tu nablízku, Ježiš je na kríži, aby nás uzdravil. Toto je Božia láska. Pozrime na kríž a povedzme si v duchu: „Boh ma miluje.“ Je pravda, sú tu tieto limity, tieto slabosti, tieto hriechy, ale on je väčší než obmedzenosti, slabosti a hriechy. Nezabudnite na toto: Boh je väčší, než naše slabosti, naše nevernosti, naše hriechy. A chyťme sa Pána za ruku, pozrime na kríž a poďme vpred.

..koľko radosti a útechy nám ponúkajú slová svätého Jána, ktoré sme si vypočuli: Božia láska je taká veľká, že nám dal stať sa jeho deťmi a keď ho budeme môcť vidieť z tváre do tváre, ešte viac objavíme veľkosť tejto jeho lásky (porov. 1 Jn 3,1-10.19-22). A nielen to. Božia láska je vždy väčšia než si vôbec môžeme predstaviť, ba siaha poza akýkoľvek hriech, ktorý by nám naše svedomie mohlo vyčítať. Je to láska, ktorá nepozná medze a je bez hraníc; nie sú jej vlastné tie prekážky, ktoré my naopak mávame zoči-voči nejakej osobe zo strachu, že nás prichádza obrať o našu slobodu.

Pre veriaceho človeka je dôležité, aby neustále prežíval skutočnosť, že Pán je prítomný stále v jeho živote a že sa o neho bez prestania stará a že ho miluje. Toto presvedčenie je pre jeho život viery dôležité. Toto je to, čo ho odlišuje od človeka neveriaceho alebo sekularizovaného. Ide o praktické žitie motta: „Boh ťa nikdy nebude viesť tam, kde by ťa nebol schopný podržať svojou milosťou.“ Niekedy nie je ťažké si jeho prítomnosť uvedomovať. Sú však aj chvíle, kedy cítime, že Pán od nás odišiel, že nás nechal akoby napospas „divej zveri“. Vtedy je nevyhnutné o uvedomovanie si jeho prítomnosti bojovať.

Božie slovo dnešnej nedele nás vedie práve týmto smerom: k schopnosti neustále si uvedomovať, že Boh je prítomný v našom živote. Je tomu tak v prípade ťažko skúšaného Abraháma, a je tomu aj v prípade apoštolov, zruinovaných po vypočutí si Ježišovej predpovede o jeho utrpení ako aj o nevyhnutnosti kríža v živote každého jeho nasledovníka. Potrebovali injekciu, a Pán im ju pri svojom premenení na vrchu poskytol.

...Zastav sa trochu a zanechaj tento nepokoj a nezmyselné naháňanie sa, ktoré napĺňa srdce trpkosťou z pocitu že človek nikdy k ničomu nedôjde. Zastav sa, zanechaj tento tlak, nútiaci ťa žiť zrýchlene, ktorý rozptyľuje, delí a napokon ničí čas pre rodinu, čas pre priateľstvo, čas na deti, čas na starých rodičov, čas na vďaku... čas na Boha.

Zastav sa trochu pred potrebou, aby ťa stále všetci videli, pred potrebou byť stále „vo výklade“, pre ktorú sa zabúda na hodnotu intimity a uzobranosti.

..„Trpezlivosť znamená niesť problém na vlastných pleciach, a nie skladať ho na iného, aby ho ten niesol a znášal ťažkosti. [Poviem si:] „Nesiem si túto moju ťažkosť, je to môj problém. Spôsobuje mi utrpenie? Nuž samozrejme! Ale ho znášam.“ – Niesť to na pleciach. A trpezlivosť je tiež múdrosť pri dialógu s obmedzeniami. V živote sú mnohé obmedzenia, ale netrpezlivý človek ich nechce, ignoruje ich, pretože nevie s obmedzeniami viesť dialóg. Je tam nejaká ilúzia všemohúcnosti či lenivosti, nevieme... ale nedokáže to.“

Trpezlivá vytrvalosť, o ktorej hovorí sv. Jakub, však nie je len akýmsi návodom pre kresťanov, ale je to aj Božia vlastnosť, upresnil Svätý Otec: „Ak pozeráme na dejiny spásy, môžeme vidieť trpezlivosť Boha, nášho Otca“, ktorý vždy sprevádzal a viedol ďalej svoj  „tvrdohlavý ľud“, keď si tento „vytvoril modlu a lavíroval z jednej strany na druhú“. A trpezlivosť je aj to, čo má Otec „s každým z nás“: „sprevádza nás“ a „čaká, kedy nadíde náš čas“. Boh, ktorý poslal aj svojho Syna, aby „vstúpil do trpezlivosti“, „ujal sa svojho poslania“ a „s odhodlanosťou“ sa vystavil umučeniu: