...Pápež pokračoval vyrozprávaním skúsenosti, keď mu raz jedno dieťa položilo túto otázku: ‚Otče, čo robil Boh pred tým, než stvoril svet?‘ Deti vedia dávať ťažké otázky, s úsmevom dodal obrátiac sa na prítomných rodičov a pokračoval:

„Uisťujem vás, že mi dalo zabrať, aby som odpovedal. A povedal som mu to, čo teraz poviem vám: Pred stvorením sveta Boh miloval, pretože Boh je láska. Ale bola to taká láska, ktorú mal v sebe, láska medzi Otcom a Synom, v Duchu Svätom. Bola taká veľká, tak pretekajúca - neviem, či je to veľmi teologické, ale dá sa to pochopiť -, bola taká veľká, že nemohol byť egoistom, musel vyjsť zo seba, aby mal niekoho, koho by miloval mimo seba. A tak Boh stvoril svet. Tak Boh stvoril túto úžasnú nádheru, v ktorej žijeme; a ktorú preto, že sme trochu hlúpi, ničíme. Ale tá najkrajšia vec, ktorú urobil Boh - ako hovorí Biblia -, je rodina. On stvoril muža a ženu. Im všetko zveril. Odovzdal im svet: ‚Ploďte sa, množte sa a obrábajte zem, aby priniesla plody, pomôžte jej rozvíjať sa.‘ Všetku lásku, ktorú zrealizoval v tomto úžasnom stvorení, zveril rodine.“

..Svätý Otec hovoriac o skúsenostiach zo svojej predchádzajúcej diecézy spomenul, akou dôležitou chvíľou je pre rodinu večer, keď sa všetci vrátia domov, keď sú spolu, rozprávajú sa, chystajú večeru, robia úlohy. Povzbudil rodiny, že do týchto chvíľ, v ktorých nechýba únava po celom dni, chce vstúpiť Ježiš, aby pomohol „odhaliť Ducha žijúceho a pôsobiaceho v našich rodinách“. Pripomenul, že toto je prostredie, kde sa učíme bratstvu, solidarite, odpusteniu, zahadzovaniu masiek, učíme sa prijať a vážiť si život a učíme sa, „že každý potrebuje tých druhých, aby mohol napredovať“.

Pápež následne s vážnosťou konštatoval, že v mnohých kultúrach sa dnes vytrácajú, miznú tieto rodinné chvíle, pomaly má všetko tendenciu separovať sa, izolovať, je málo spoločných chvíľ, keď sme spolu, zjednotení v kruhu rodiny. A dodal: „Potom nevieme čakať, nevieme prosiť o dovolenie či poprosiť o odpustenie, ani povedať ďakujem, pretože dom je prázdny. Nie prázdny bez ľudí, ale prázdny na vzťahy, na ľudské kontakty, prázdny na stretnutia medzi rodičmi, deťmi, starými rodičmi, vnúčatami, bratmi.“

...Z generácie na generáciu, deň za dňom sme pozývaní obnovovať našu vieru. Sme pozývaní žiť revolúciu nehy ako Mária, Matka Lásky. Sme pozývaní „vychádzať z domu“, udržiavať oči a srdce otvorené pre druhých. Naša revolúcia prechádza nehou, radosťou, ktorá sa vždy stáva blízkosťou, ktorá sa vždy stáva spolucítením – čo nie je ľútostenie, ale cítenie bolesti spolu s druhým pre oslobodenie – a vedie nás k zainteresovanosti, aby sme slúžili v živote druhých. Naša viera nás vyvádza z domu ísť v ústrety druhým, aby sme sa delili o radosti a bolesti, nádeje a sklamania. Naša viera nás vyvádza von z domu, aby sme navštevovali chorého, väzňa, toho, kto plače, ale sa aj vedeli smiať s tým, ktorý sa smeje, tešiť sa z radostí blížnych. Ako Mária chceme byť Cirkvou, ktorá slúži, ktorá vychádza z domu, ktorá vychádza zo svojich chrámov, vychádza zo svojich sakristií, aby sprevádzala život, podopierala nádej, bola znamením jednoty ľudu, šľachetného a dôstojného. Ako Mária, Matka Lásky, chceme byť Cirkvou, ktorá vychádza z domu, aby stavala mosty, rúcala múry, zasievala zmierenie.

...Keď zomrel Richard McEntee, manžel Kathy McEntee, organizátorky prvého Pochodu za život, ktorý sa uskutočnil v roku 1974 vo Washingtone po pamätných abortívnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu Spojených štátov, americký politik Henry Hyde povedal na povzbudenie pozostalých: „Keď príde čas, a ten určite príde, čas, kedy budeme čeliť tej hroznej chvíli, poslednému súdu, vždy som myslel na to, ako napísal Fulton Sheen, že to bude hrozná chvíľa samoty. Nemáte žiadnych advokátov, stojíte sami pred Bohom – a hrôza rozorve vašu dušu tak, že si to neviete predstaviť. Ale v skutočnosti si myslím, že tí, čo boli v pro-life hnutí, nebudú sami. Myslím, že tam bude chór hlasov, ktoré nebolo nikdy počuť na tomto svete, ale bude ich počuť nádherne a jasne v budúcom svete – a oni budú prednášať obhajobu za každého, kto bol súčasťou tohto hnutia. Oni povedia Bohu: „Ušetri ho, pretože nás miloval!“ A Boh zhliadne na teba a nepovie: „Mal si úspech?“, ale „Pokúsil si sa?“ Richard sa pokúsil, daroval, povzbudzoval a budoval, a svedčil a miloval a smial sa a žil.

….Cítime sa unavení z každodennej jednotvárnosti života, z rutiny, z nudy, zo strachu o budúcnosť, z pocitu bezmocnosti. Už vlastne ani nevieme čo by mohlo pozdvihnúť tú našu „blbú náladu“, ktorá sa šíri ako mor a otravuje vzduch, ktorý dennodenne dýchame. Starší si šomrú: „hádam to už nejako dožijeme“. „Celý život sa driem – a čo z toho mám?“ – hundre stredná generácia. Mladí – pokiaľ nechcú podľahnúť apatii pred obrazovkou počítača či televízora, alebo sa neuspokoja s povrchnými a falošnými životobudičmi kedysi slávnej trojice sex-drogy-rokenrol – tak si neraz hovoria: „poďme kamsi preč z tejto krajiny, možno inde to bude inak a lepšie“.

Prečo? Aj preto, lebo zamestnanie a bývanie, tieto dva veľké životné otázniky, doliehajú ako nočná mora či ako balvany najmä na mladých ľudí, ktorí by si radi založili rodinu a ktorí sa pri svojom štarte do života cítia osamotení, nedostatočne podporovaní a nemienia sa uspokojiť s nejakými odrobinkami ľúbivých benefitov reklamne rozdeľovaných zo spoločnej kasy, keď vidia, že chýba účinná a komplexná spoločenská podpora mladej generácie.

je to už tak, že mucha vám na ocot nesadne, aj keby ste ho mali sto litrov. Ale kvapka medu a máte ju hneď. Aj ľudský duch je na tom podobne. Sme stvorení tak, že potrebujeme niečo milé počuť na našu adresu, inak zvädneme. Ježiš vždy zmýšľa pozitívne. Aj v dnešnom evanjeliu najprv chváli a každú vetu začína a opakuje niečo pekné. Ak si nezvykneme, že Boh v nás vidí dobro, nikdy sa nezbavíme nášho smútku. V Božích očiach sme úžasní. Nejde tu o ťahanie medových fúzov z neúprimnosti. Pravda je jednoduchá. Boh v nás vidí tú krásu, čo do nás vložil a každý deň nám to nezabudne pripomenúť v podobne krásnych a milých slov. A tie živia nášho ducha. Nikdy nebuďme skúpi na slová pochvaly, zachraňuje to životy.

„Prospeje nám položiť si otázku: ‚Zasievam pokoj? Napríklad, prostredníctvom môjho jazyka zasievam pokoj alebo zasievam kúkoľ?‛ Koľkokrát sme len počuli povedať o niekom: ‚Má jazyk hada!‛, lebo vždy robí to, čo urobil had s Adamom a Evou – zničil pokoj. A toto je zlo, toto je chorobou v našej Cirkvi – zasievať rozdelenie, zasievať nenávisť, nezasievať pokoj. Toto je však otázka, ktorú nám prospeje si klásť každý deň: ‚Zasial som dnes pokoj alebo som zasial kúkoľ?‛ ‚Ale veď niekedy si veci treba povedať, lebo ten a tá...‛ - čo zasievaš s týmto postojom?“

Kresťania sú teda povolaní byť ako Ježiš, ktorý „k nám prišiel, aby priniesol pokoj, aby uzmieril“: