Drahí mladí, dobrý večer,

po tom ako Orlando prečítal evanjelium, keď ma prišiel pozdraviť, mi povedal: „Prosím Ťa, aby si sa modlil za slobodu každého z nás, za všetkých.“  Orlando prosil o požehnanie pre každého jedného z nás. Toto je požehnanie, ktoré si vyprosujeme teraz všetci spoločne: sloboda. Pretože sloboda je darom, ktorý nám Boh dáva, ale treba ho vedieť prijať, treba si vedieť udržiavať srdce slobodné, pretože všetci vieme, že vo svete je toľko slučiek, ktoré nám zväzujú srdce a nenechajú srdcu jeho slobodu. Vykorisťovanie, nedostatok prostriedkov na prežitie, drogové závislosti, smútok, všetko toto nás oberá o slobodu. Takže, všetci spoločne, sme vďační Orlandovi, že prosil o toto požehnanie mať srdce slobodné, srdce, ktoré môže povedať, čo si myslí, ktoré bude môcť povedať to, čo cíti, a ktoré bude môcť konať to, čo si myslí a čo cíti. Toto je slobodné srdce! A toto je to, čo si ideme všetci vyprosovať, toto požehnanie, ktoré Orlando prosil pre všetkých. Opakujte za mnou: „Pane Ježišu, daj mi slobodné srdce. Aby nebolo otrokom všetkých pascí sveta. Aby nebolo otrokom nejakej skupiny, podvodu. Aby nebolo otrokom blahobytu. Aby nebolo otrokom nerestí. Aby nebolo otrokom falošnej slobody, čiže robiť si čo sa mi zachce v každej chvíli.“

...Boh nikdy nezatvára horizonty, Boh nie je nikdy pasívny tvárou v tvár životu, pasívny voči utrpeniu svojich detí. Boh sa nikdy nenechá prekonať v štedrosti. Preto nám posiela svojho Syna, daruje ho, odovzdáva, delí sa oňho; aby sme sa učili ceste bratstva, ceste daru. Toto je definitívne nový obzor, nové Slovo pre mnohé situácie vylúčenia, oddelenia, uzatvorenia, izolácie. Toto je Slovo, ktoré preráža ticho samoty.

A keď sme unavení, alebo keď sa úloha evanjelizovať stáva ťažkopádnou, je dobré pripomínať si, že život, ktorý nám Ježiš ponúka, dáva odpoveď na najvážnejšie potreby každej osoby, pretože všetci sme boli stvorení pre priateľstvo s Ježišom a pre bratskú lásku (porov. Evangelii gaudium, 265).

„Panna Mária nikdy nebola protagonistkou, vždy žila ako učeníčka, po celý svoj život, ako prvá učeníčka svojho Syna a bola si vedomá, že všetko, čo vykonala, bolo vďaka čistej nezištnosti Boha... Rehoľníci, rehoľníčky, kňazi, seminaristi, každý deň sa vráťte na cestu smerom k nezištnosti, s ktorou si vás Boh vybral. Neplatili ste žiadne vstupné za stup do seminára, za vstup do rehoľného života. Vy sami ste si to nezaslúžili. Všetko bolo zadarmo.“

„Služba, zmiešaná s nezištnosťou. Takže – ako hovorí Ježiš – to, čo si prijal grátis, daj to zadarmo, prosím. Prosím, nedávajte platiť za milosť. Prosím, nie. Nech je naša pastorácia nezištná. Je veľmi nepekné, keď niekto stratí tento zmysel nezištnosti a zmení sa..., áno, robí dobré veci, no stratil tento zmysel.“

„Neupadnite do duchovného alzheimera, nestraťte pamäť, osobitne pamäť odkiaľ pochádzam. (...) Tieto dva princípy o ktorých som hovoril: nezištnosť a pamäť, sú radosťou a veselosťou. Toto je Ježišov dar, je to dar, ktorý nám dáva, ak ho oň prosíme a ak nezabúdame na tieto dva piliere nášho kňazského a rehoľného života, ktorými sú zmysel pre nezištnosť – obnovovaný každý deň – a nestratiť pamäť toho, odkiaľ pochádzame. Toto som vám hovoril.

...Som pohnutý, keď vidím veľa matiek s deťmi na pleciach. Ako to robia aj mnohé z vás. Nesú na sebe život, budúcnosť svojho ľudu. Nesú dôvody svojej radosti a nádeje. Nesú požehnanie zeme v podobe ovocia. Nesú prácu vykonanú svojimi rukami. Rukami, ktoré utvárali prítomnosť a budú vytvárať výhľady do budúcnosti. Na svojich pleciach však nesú aj sklamania, smútok a horkosť, nespravodlivosť, ktorá ako sa zdá, nemá konca, a jazvy po nenaplnenej spravodlivosti. Nesú na sebe radosti a bolesti svojej zeme. Vy v sebe nesiete pamäť vášho ľudu. Pretože národy majú svoju pamäť, pamäť, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu, národy majú pamäť napredujúc na ceste.

Nejeden raz zakusujeme námahu tejto cesty. A nemálo krát nám chýbajú sily, aby sme nádej udržali živú. Koľkokrát prežívame situácie, ktoré chcú uspať našu pamäť a tak sa oslabuje nádej a postupne strácajú motívy k radosti. Tak sa nás začína zmocňovať smútok, ktorý sa stáva individualistickým, spôsobuje stratu pamäti, že sme milovaným ľudom, vyvoleným ľudom. Táto strata spôsobuje rozklad, spôsobuje, že sa uzatvárame pred druhými, osobitne pred najchudobnejšími.

„Najlepšie z vín je v nádeji, dostaví sa pre každého človeku, ktorý má odvahu milovať. A v rodine musíme mať odvahu milovať, musíme mať odvahu milovať! A to lepšie víno prichádza, aj keby všetky ukazovatele a štatistiky hovorili opačne. To lepšie víno sa dostane k tým, ktorým sa dnes všetko pred očami rúca. Šepkajte si to, kým tomu neuveríte: lepšie víno má prísť, šepkajte si, každý z vás vo svojom srdci: „Lepšie víno prichádza!“ A pošepnite to tým, čo si zúfajú a tým, ktorým chýba láska. Majte trpezlivosť, majte nádej, robte ako Mária: proste! Konajte! Otvor svoje srdce! Pretože lepšie víno prichádza. Boh vždy prichádza na periférie tých, ktorí sa ocitli bez vína, ktorí sa napájajú iba smútkom; Ježiš veľmi túži po tom, aby štedro nalial toho najlepšieho vína tým, ktorí majú z toho či onoho dôvodu dojem, že sa im rozbili všetky džbány.“

...Milí priatelia, dni, ktoré máme pred sebou, začínam s očakávaním a nádejou. V Ekvádore leží bod, ktorý je najbližšie k vesmírnemu priestoru: je ním vrch Chimborazo, kvôli tomu nazývaný aj miesto „najbližšie k Slnku“, Mesiacu a hviezdam. My, kresťania, prirovnávame Ježiša Krista k Slnku a Mesiac k Cirkvi. Mesiac nemá vlastné svetlo, a keď sa pred Slnkom ukryje, stáva sa temným a nevydáva svedectvo. Nech sa nám všetkým v týchto dňoch stane zjavnejšou blízkosť slnka «Vychádzajúceho z výsosti» (porov. Lk 1,78) a  nech sa my sami staneme odbleskom jeho svetla a jeho lásky.

Počas uplynulého víkendu som mal možnosť navštívíť Turín. Hlavným cieľom bola návšteva Dómu, v ktorom bolo opäť vystavené Turínske plátno. Mal som možnosť vidieť ho už tretí krát. Ani tentoraz organizátori neponechali nič na náhode a spôsob, akým bola celá udalosť menežovaná, si zaslúži obdiv. Bez zbytočného čakania vďaka včasnej registrácii tak mohli pútnici prežiť hlboký duchovný zážitok. Veľkou mierou tomu napomáhali i dobrovoľníci. Väčšinou si pod dobrovoľníkmi predstavíme možno mladých ľudí. V Turíne však pri výstave pomáhali dobrovoľníci všetkých vekových kategórií. S úsmevom, pokojom, ochotní pomôcť i poradiť. Zaiste i to napomáhalo silnej duchovnej atmosfére. Bez strkaníc a nervozity ste sa tak ocitli bezprostredne pred dosiaľ nevysvetliteľným úkazom, ktorý ukrýva toto starobylé plátno. Celkovo bola táto udalosť pre mňa vo viacerých smeroch inšpiráciou. Na druhý deň som mal možnosť koncelebrovať s pomocným biskupom diecézy Guidom Fiandinom svätú omšu v bazilike Panny Márie Consolata. Bol akurát sviatok a hoci tradičnú procesiu so sochou Panny Márie museli kvôli návšteve Svätého Otca o jeden deň posunúť, chrám sa pravidelne každú hodinu a pol zapĺňal množstvom Turínčanov. Biskup Fiandino vo svojej kázni poukázal na skutočnosť, že Panna Mária nie je len tá, ktorá potešuje a posilňuje, ako to väčšinou vnímame, ale i tá, ktorá bola potešovaná. I ona prežila veľkú bolesť vo svojom živote a práve preto bolo potrebné, aby sa jej dostalo útechy. Biskup spomínal príklad mladej rodiny, ktorej zomrelo dieťa. „Všetky slová sa mi javili ako slabé. Ľudskými slovami som ich nevedel utešiť. A tak som ich jednoducho objal. V objatí sme plakali a hľadali silu. Bola to útecha srdca“- povedal biskup. A to je schopný ponúknuť ten, kto žije s Bohom. Inak by sme podľa biskupa neboli schopní takejto silnej spoluúčasti, ktorá spolu s časom a Božou milosťou uzdravujú aj takéto hlboké rany.