„Ak máte množstvo bohatstva v srdci, toto obrovské bohatstvo – horlivosť, lásku k blížnemu, Božie slovo, poznanie Boha – nechajte, aby toto vaše bohatstvo došlo až ku vreckám. A toto je zlaté pravidlo. Keď viera nedôjde ku vreckám, nie je pravou vierou. To, čo nám tu hovorí Pavol, je zlatým pravidlom: ‚Ste bohatí v mnohých veciach, teraz buďte štedrí v tomto veľkodušnom diele.‛ Je tu tento protiklad medzi bohatstvom a chudobou. Cirkev v Jeruzaleme je chudobná, nachádza sa v ekonomických ťažkostiach, no je bohatá, pretože má poklad evanjeliového ohlasovania. Táto chudobná cirkev v Jeruzaleme obohatila cirkev v Korinte evanjeliovým hlásaním, darovala jej bohatstvo evanjelia.“

Svätý Otec pokračoval parafrázujúc sv. Pavla: vy, čo „ste ekonomicky bohatí a čo ste bohatí vďaka mnohým veciam, boli ste bez hlásania evanjelia chudobnými, no obohatili ste cirkev v Jeruzaleme, rozširujúc Boží ľud“. „Z chudoby prichádza bohatstvo, je to vzájomná výmena“, povedal pápež František. Základom „teológie chudoby“ je teda toto: „Ježiš Kristus hoci bol bohatý – bohatstvom Boha –  stal sa chudobným“, ponížil sa pre nás. Toto je teda význam prvého blahoslavenstva: „Blahoslavení chudobní v duchu“. To znamená - byť chudobným a nechať sa obohatiť Kristovou chudobou a nechcieť byť bohatým vďaka iným bohatstvám, ktoré by neboli Kristovými“:

V záplave mailov sa mi objavila otázka: „Dôstojný pán, internetom sa šíri nižšie uvedená správa. Zakladá sa na pravde? S pozdravom XY.“ Správa s názvom „Preniklo spoza múrov Vatikánu“ hovorí o tom, ako – citujem - „hlava Katolíckej cirkvi šokovala ortodoxných kardinálov výrokmi: „Čo si myslíte, kto som ja, že som nejaký zástupca Boha na zemi, nejaký poloboh? Som len obyčajný človek ako aj vy všetci! Prečo prevažne všetci kňazi hypnotizujú ľudí náboženstvom a nepochopiteľnými kázňami? Naučme radšej ľudí žiť s Bohom tak, aby nemuseli chodiť do kostola ako námesační bez rozmýšľania o tomto svete. To mi pripadá ako keď chorý musí chodiť na dialýzu...“ A za nôškou podobných výrokov zvolanie niektorého z preposielateľov onej „šokujúcej“ správy: „UFF !!! To stojí za prečítanie!“

Rozhodol som sa odpovedať – a nielen pánovi Pavlasekovi - prostredníctvom tohto komentáru. Na danú správu a nastolenú otázku krátkym: „Hlúposť na prvý pohľad!“

„Zmeňme náš vzťah k prírodným zdrojom, k užívaniu pôdy, zmeňme spotrebu, aby sme neupadali do otroctva konzumizmu, eliminujme plytvanie, takto porazíme hlad“- to je výzva, ktorá zaznela v príhovore  Svätého Otca, rozčleneného do štyroch bodov.

V prvom z nich zdôraznil potrebu konať s cieľom vykoreniť hlad a upozornil na tendenciu delegovať riešenie problému na iných: „Namiesto toho, aby sme konali, uprednostňujeme delegovať- a to na všetkých úrovniach. Myslíme si: nájde sa niekto, kto sa tým bude zaoberať, možno nejaká krajina, tamtá vláda, či oná medzinárodná organizácia. Naša tendencia „dezertovať“ stojac pred ťažkými témami, je ľudská, ba je postojom, ktorý radi preferujeme, aj keď potom nechýbame na stretnutí, na konferencii, či pri redigovaní dokumentu. Musíme však naopak odpovedať na imperatív, že prístup k potrebnému jedlu je právom všetkých. A práva neumožňujú výnimky!“    ...

...Zoči-voči chorobe aj v rodine nastávajú ťažkosti, z dôvodu ľudskej slabosti. No čas choroby vo všeobecnosti privádza k zosilneniu rodinných spojív. Myslím na to, ako veľmi je dôležité vychovávať deti odmalička k spolupatričnosti v čase choroby. Taká výchova, ktorá ukracuje o citlivosť pre ľudskú chorobu, zatvrdzuje srdce. A stáva sa, že mladí ľudia sú «znecitlivení» pred chorobou druhých, neschopní konfrontovať sa s utrpením a prežiť túto hraničnú skúsenosť. Koľkokrát vidíme, všetci sme to zažili, že do práce príde muž, žena s unavenou tvárou, so spustenými plecami... a pýtame sa ich: «Čo sa deje?» Odpovedia nám: «Spal som iba zo dve hodiny, pretože doma sa striedame, aby sme boli pri synčekovi, dcérke, pri chorom, pri starom otcovi, pri starej mame...» A deň pokračuje prácou. Nuž, toto sú hrdinské veci, sú hrdinstvom rodiny! Toto skryté hrdinstvo sa prejavuje, keď je niekto chorý, otec, mama, syn, dcéra... A deje sa to nežne a s odvahou.

...Aj vám mladým prislúcha rozhodujúca úloha čeliť výzvam tejto našej doby. Zaiste, ide o výzvy týkajúce sa materiálnych potrieb, no oveľa skôr sa týkajú ľudskej vízie. Spolu s ekonomickými problémami, ťažkosťami s nájdením si práce a následnou neistotou do budúcnosti sa totiž objavuje i kríza morálnych hodnôt a strata zmyslu života. Stojac pred takouto kritickou situáciou by niekto mohol podľahnúť pokušeniu k úteku, úniku, uzavrieť sa v postoji egoistickej izolácie, utiekať sa k alkoholu, drogám, k ideológiám hlásajúcim nenávisť a násilie. Sú to skutočnosti, ktoré dobre poznám, pretože sú žiaľ prítomné i v meste Buenos Aires, odkiaľ pochádzam. Preto vás povzbudzujem, aby ste sa nenechali prevalcovať ťažkosťami, ale aby ste bez strachu prejavili silu, ktorá pochádza z toho, že ste ľuďmi a kresťanmi, zárodkami spoločnosti spravodlivejšej, bratskejšej, pohostinnejšej a pokojamilovnejšej. Vy, mladí, spoločne s Kristom, ste silou Cirkvi a spoločnosti. Ak sa ním necháte stvárňovať, ak sa otvoríte dialógu s ním v modlitbe, v čítaní a meditovaní evanjelia, stanete sa prorokmi a svedkami nádeje!

...A potom to ďalšie slovo: čo znamená dnes pre nás „cítiť sa bezcennými“, čiže rozriediť našu kresťanskú dôstojnosť? Znamená to nechať sa naštrbiť modloslužbami našich čias: vonkajší imidž, konzum, stavanie vlastného «ja» do stredu všetkého; ale tiež predbiehanie sa navzájom, arogancia ako postoj ktorý vyhráva, nikdy nemusieť priznať vlastné pochybenie alebo vlastnú núdzu. Toto všetko nás oberá o vedomie vlastnej hodnoty, robí nás to kresťanmi priemernými, vlažnými, mdlými, pohanskými.

...Zasnúbenie je, inak povedané, obdobie, počas ktorého sú obaja snúbenci povolaní k intenzívnej práci na láske, práci zúčastnenej a zdieľanej, ktorá ide do hĺbky. Postupne sa navzájom spoznávajú, a síce, muž sa „učí“, kto je žena spoznávaním tejto ženy, svojej snúbenice; a žena sa „učí“, kto je muž, spoznávaním tohto muža, svojho snúbenca. Nepodceňujme dôležitosť tohto učenia sa: je to nádherná úloha, a vyžaduje si ju sama láska, pretože ona nie je iba ľahkomyseľným šťastím a citovým unesením... Biblické rozprávanie hovorí o celom stvorení ako o nádhernom diele Božej lásky: «Boh videl – ako hovorí Kniha Genezis – všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). Až na konci si Boh «odpočinul». Z tohto obrazu chápeme, že Božia láska, ktorá dala vznik svetu, nebola improvizovaným rozhodnutím. Nie! Bola to nádherná práca. Božia láska stvorila konkrétne podmienky pre zväzok, ktorý je neodvolateľný, pevný, určený na to, aby pretrval.