...„Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa. Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie – priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty. Pavol dobre hovorí: Aj napriek svojej rovnosti s Bohom nelipol nástojčivo na svojom božstve, ale zriekol sa seba samého. A Pavol ide ďalej: Urobil sa hriechom. Ježiš sa urobil hriechom. Ježiš sám seba vylúčil, vzal na seba nečistotu, aby sa k nám priblížil.“

Evanjeliový úryvok uvádza aj pozvanie, ktoré Ježiš vyslovuje uzdravenému malomocnému: «Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš im na svedectvo.» Ako zdôraznil pápež, hovorí to preto, lebo pre Ježiša je okrem blízkosti nevyhnutné aj začlenenie:

...Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život. 

...Dobre vieme, že v dejinách žiadnej z rodín nechýbajú momenty, v ktorých je intimita najdrahších citov urážaná správaním sa jej členov. Slová a skutky - aj zanedbanie konania dobra! -, ktoré namiesto toho, aby vyjadrili lásku, spreneverujú sa jej, či ešte horšie, zabíjajú ju. Keď sa tieto rany, ktoré sú ešte schopné uzdravenia, prehliadajú, zhoršujú sa: premieňajú sa na aroganciu, nevraživosť, pohŕdanie. A v takom štádiu sa môžu stať hlbokými tržnými ranami, ktoré rozdelia manžela a manželku a vedú k vyhľadávaniu pochopenia, podpory a potechy všade inde. Často však tieto «podpory» nemyslia na dobro rodiny! Vyprázdnenie manželskej lásky vnáša trpkosť do vzťahov. A často sa rozpad vzťahu «zosypáva» na deti.

Deti. Chcel by sa trochu zastaviť pri tomto bode. Napriek našej zdanlivo vyspelej citlivosti a všetkým našim vycibreným psychologickým analýzam, sa pýtam, či sme sa nestali znecitlivenými aj voči ranám detskej duše. Čím väčšia je snaha o vynáhradu prostredníctvom darčekov a dobrôt, tým viac sa stráca cit pre najbolestnejšie a najhlbšie zranenia duše. Veľa hovoríme o poruchách správania, o psychickom zdraví, o blahu dieťaťa, o pocitoch úzkosti rodičov i detí... No vieme ešte, čo je to rana na duši? Pociťujeme ťarchu tej hory, ktorá gniavi dušu dieťaťa v rodinách, v ktorých je zlé zaobchádzanie a ubližovanie, až po rozbitie puta manželskej vernosti? Akú váhu má v našich rozhodnutiach – a v pomýlených rozhodnutiach, napríklad – akú váhu má duša detí? Keď dospelí stratia hlavu, keď každý myslí iba na seba samého, keď si otec a mama ubližujú, duša dieťaťa veľmi trpí, zakúša pocit zúfalstva. A tieto zranenia poznačujú na celý život. 

...Takto Chiara, odpoviem na tvoju otázku: «Často sa cítime sklamaní práve v láske. V čom spočíva veľkosť Ježišovej lásky? Ako môžeme zakúsiť jeho lásku?». A teraz viem, že ste dobrí a dovolíte mi hovoriť úprimne. Nechcel by som zo seba robiť moralistu, ale chcel by som vysloviť slovo, ktoré sa nie vždy páči, je nepopulárne. Aj pápež musí niekedy riskovať, aby povedal pravdu o veciach. Láska je v skutkoch, v komunikovaní, ale láska je veľmi úctivá voči ľuďom, nevyužíva ich, a teda, láska je čistá. A vám mladým v tomto svete, v tomto hedonistickom svete, vo svete, ktorý propaguje jedine pôžitky, užívanie si života, zariadenie si pohodlného života, hovorím: Buďte čistí.

Buďte čistí! My všetci sme v živote prešli chvíľami, v ktorých je táto čnosť veľmi náročná, ale je to práve cesta rýdzej lásky, lásky, ktorá vie darovať život, ktorá sa neusiluje o to, aby využila toho druhého pre vlastné potešenie. Je to láska, ktorá považuje za posvätný život inej osoby: rešpektujem ťa, nechcem ťa použiť, nechcem ťa použiť. Nie je to ľahké. Všetci poznáme ťažkosti pri prekonávaní tejto príliš ľahkej a pôžitkárskej koncepcie lásky. Odpusťte mi, že hovorím niečo, čo ste neočakávali, ale žiadam vás: namáhajte sa, aby ste lásku prežívali čisto.   

...Žalm nás vyzýval vzdať vďaku Pánovi, lebo „ jeho milosrdenstvo trvá naveky“. V tomto spočíva vernosť lásky: verná láska nesklame a vždy splní to, čo sľúbi. Ježiš stelesňuje túto lásku, je jej svedkom. On sa nikdy neunaví vo svojej láske k nám, v zhovievavosti voči nám a v odpúšťaní, a takto nás sprevádza na našej ceste životom podľa prísľubu daného apoštolom: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Z lásky sa stal človekom, z lásky zomrel a vstal z mŕtvych, a z lásky je stále po našom boku, vo chvíľach pekných i tých ťažkých. Ježiš nás miluje stále, až do konca, bezhranične a bez miery. Miluje nás všetkých, a to až tak, že každý z nás môže povedať: «Dal za mňa život. Za mňa!» Ježiš ostáva verný aj napriek našej nevernosti, ako nám to pripomína i sv. Pavol: «Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže» (2 Tim 2,13). Ježiš ostáva verný, i keď sme schybili, a čaká na nás, aby nám odpustil: On je tvárou milosrdného Otca. Takáto je verná láska.

...Žalm nás vyzýval vzdať vďaku Pánovi, lebo „ jeho milosrdenstvo trvá naveky“. V tomto spočíva vernosť lásky: verná láska nesklame a vždy splní to, čo sľúbi. Ježiš stelesňuje túto lásku, je jej svedkom. On sa nikdy neunaví vo svojej láske k nám, v zhovievavosti voči nám a v odpúšťaní, a takto nás sprevádza na našej ceste životom podľa prísľubu daného apoštolom: «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Z lásky sa stal človekom, z lásky zomrel a vstal z mŕtvych, a z lásky je stále po našom boku, vo chvíľach pekných i tých ťažkých. Ježiš nás miluje stále, až do konca, bezhranične a bez miery. Miluje nás všetkých, a to až tak, že každý z nás môže povedať: «Dal za mňa život. Za mňa!» Ježiš ostáva verný aj napriek našej nevernosti, ako nám to pripomína i sv. Pavol: «Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže» (2 Tim 2,13). Ježiš ostáva verný, i keď sme schybili, a čaká na nás, aby nám odpustil: On je tvárou milosrdného Otca. Takáto je verná láska.

„Ak máte množstvo bohatstva v srdci, toto obrovské bohatstvo – horlivosť, lásku k blížnemu, Božie slovo, poznanie Boha – nechajte, aby toto vaše bohatstvo došlo až ku vreckám. A toto je zlaté pravidlo. Keď viera nedôjde ku vreckám, nie je pravou vierou. To, čo nám tu hovorí Pavol, je zlatým pravidlom: ‚Ste bohatí v mnohých veciach, teraz buďte štedrí v tomto veľkodušnom diele.‛ Je tu tento protiklad medzi bohatstvom a chudobou. Cirkev v Jeruzaleme je chudobná, nachádza sa v ekonomických ťažkostiach, no je bohatá, pretože má poklad evanjeliového ohlasovania. Táto chudobná cirkev v Jeruzaleme obohatila cirkev v Korinte evanjeliovým hlásaním, darovala jej bohatstvo evanjelia.“

Svätý Otec pokračoval parafrázujúc sv. Pavla: vy, čo „ste ekonomicky bohatí a čo ste bohatí vďaka mnohým veciam, boli ste bez hlásania evanjelia chudobnými, no obohatili ste cirkev v Jeruzaleme, rozširujúc Boží ľud“. „Z chudoby prichádza bohatstvo, je to vzájomná výmena“, povedal pápež František. Základom „teológie chudoby“ je teda toto: „Ježiš Kristus hoci bol bohatý – bohatstvom Boha –  stal sa chudobným“, ponížil sa pre nás. Toto je teda význam prvého blahoslavenstva: „Blahoslavení chudobní v duchu“. To znamená - byť chudobným a nechať sa obohatiť Kristovou chudobou a nechcieť byť bohatým vďaka iným bohatstvám, ktoré by neboli Kristovými“: