...Ak v rodine ako rodičia poviete deťom: «Vystúpime po týchto schodoch» a vezmete ich za ruku a krok za krokom ich vediete k výstupu, veci pôjdu dobrým smerom. Ale ak poviete: «Choď hore!» - «Nemôžem!» - «Choď!», toto sa nazýva dráždením detí, vyžadovaním vecí, ktoré ešte nie sú schopné uskutočniť. A preto je vzťah detí a rodičov určitou múdrosťou, musí vychádzať z múdrosti, z veľkej rovnováhy. Deti, poslúchajte rodičov, lebo to sa páči Bohu. A vy, rodičia, neroztrpčujte deti vyžadujúc od nich veci, ktoré nemôžu urobiť. Rozumieme tomu? Takto sa postupuje, aby deti rástli v zodpovednosti za seba a za druhých. 

„Čo zanechávam? Ako Pavol, tak aj Ježiš, obidvaja v týchto úryvkoch vykonávajú istý druh spytovania svedomia: ‚Urobil som toto, toto a toto...‛ Čo som urobil ja? Prospeje mi predstaviť si seba v tej chvíli. Kedy nastane, to sa nevie, no príde chvíľa, keď sa z ‚dovidenia‛, stane ‚zbohom‛. Som pripravený zveriť Bohu všetkých mojich blízkych? Zveriť seba samého Bohu? Povedať to slovo, ktoré je zverením syna Otcovi?“

Keď som sa detí na vyučovaní náboženstva opýtal, kde je nebo, všetci v tom mali úplne jasno: „Tam“, a ukázali smerom hore. Ste si istí, že je to tým smerom? Samozrejme. Ukázal som im glóbus a malú figúrku človiečika som postavil na miesto, kde sa nachádza Slovensko. Smer teda, ktorým deti ukazovali do vesmíru bol jasný. Inú figúrku som však postavil kamsi k protinožcom. „Čo myslíte, ktorým smerom ukazujú tunajšie deti, že je nebo?“ „Tiež hore.“ „Ale veď to je úplne opačný smer…“

V otázke neba zrejme nie je rozhodujúci smer, ale smerovanie. Aj Ježiš, keď opúšťal tento svet a šiel od svojich do „neba“ sa pustil smerom hore. To, čo je živé, môže sa dvíhať smerom nahor, to, čo je mŕtve, padá dolu k zemi. Božie zjavenie pozýva nás kresťanov mať zvláštny vzťah k nebu – tam hore.

Pane Ježišu Kriste, ty si nás učil, aby sme boli milosrdní ako Nebeský Otec, a povedal si nám, že kto vidí teba, vidí jeho. Ukáž nám svoju tvár a budeme spasení.

Tvoj pohľad plný lásky oslobodil Zacheja a Matúša z otroctva peňazí; cudzoložnicu a Magdalénu od hľadania šťastia iba vo stvorení; dojal Petra k slzám po zrade a zaistil raj kajúcemu lotrovi.

Daj, aby každý z nás počúval slová „Keby si poznala Boží dar!“, ktoré si povedal Samaritánke, ako adresované práve jemu.

Ty si viditeľnou tvárou neviditeľného Otca, Boha, ktorý prejavuje svoju všemohúcnosť najmä cez odpustenie a milosrdenstvo: Daj, aby Cirkev bola vo svete viditeľnou tvárou teba, svojho Pána, vzkrieseného a osláveného.

Dnešná katechéza je akoby vstupnou bránou do série zamyslení nad životom rodiny, nad jej reálnym životom s jeho obdobiami a jeho príbehmi. Nad touto vstupnou bránou sú napísané tri slová, ktoré som tu na námestí už viackrát použil. Sú to slová: «môžem?», «ďakujem», «prepáč». Tieto slová naozaj otvárajú cestu pre dobrý život v rodine, pre život v pokoji. Sú to jednoduché slová, no nie až také jednoduché pri ich uskutočňovaní! Ukrývajú v sebe mohutnú silu: silu na ochranu domu aj cez tisícoraké ťažkosti a skúšky; zatiaľ čo ich neprítomnosť pozvoľna utvorí trhliny, ktoré môžu spôsobiť, že sa dokonca aj zrúti. 

V Aule Pavla VI. sa dnes s pápežom Františkom stretlo niekoľko tisícok detí rôzneho pôvodu, etník a náboženstiev zapojených do projektu „Dielňa pokoja“. Ide o iniciatívu FAO v spolupráci s viacerými talianskymi vládnymi organizáciami i ďalšími inštitúciami, zacielenú na budovanie sveta pokoja.

V priebehu stretnutia Svätý Otec spontánne odpovedal na trinásť otázok detí týkajúcich sa pokoja, odpustenia, spravodlivosti či lásky.

Dievčatko, ktoré má otca vo väzení položilo otázku, či „je možné odpustenie pre toho, kto vykonal zlé veci“. Svätý Otec odpovedal: „Boh odpúšťa všetko! Sme to my, čo nenachádzame cesty k odpusteniu. Niekedy pre neschopnosť alebo preto, že je ľahšie zaplniť väzenia, než pomôcť napredovať tomu, kto v živote pochybil. ... A čo znamená odpustenie? Padol si? Vstaň! Pomôžem ti vstať a znovu ťa začleniť do spoločnosti. Vždy je tu odpustenie a musíme sa naučiť odpúšťať, no takto: s pomáhaním znovu sa začleniť tomu, kto padol. ... Všetci padáme, všetci robíme chyby. Naše víťazstvo nad sebou samými aj nad inými znamená nezostať v páde a pomáhať aj iným nezostať v páde.“

...Deň matiek je pre nás všetkých príležitosťou spomenúť si na naše mamy. Pomodliť sa za tie, ktoré už medzi nami nie sú. Môžeme za ne poprosiť aj vzor všetkých matiek, Božiu matku Pannu Máriu, ktorú si osobitne pripomíname počas celého mesiaca mája. Prejaviť lásku mamám, ktoré na tomto svete ešte máme. Ak nášmu prejavu lásky stojí niečo v ceste, deň matiek je výbornou príležitosťou na zmierenie, ak treba odprosenie alebo odpustenie. A pre mužov to zároveň platí nielen vo vzťahu k svojim mamám, ale aj vo vzťahu k vlastným ženám, matkám svojich detí. Poďakovať, potešiť, ak treba odpustiť, objať, pohladiť. Nezabudnime túto nedeľu dať najavo našu vďačnosť mamám, bez ktorých by nemohli existovať naše rodiny, ba ani ľudský život, ten najvzácnejší Boží dar, ktorý sme dostali - každý bez výnimky - vďaka našej matke.