„existujú dve kritériá, ktoré nám pomáhajú rozlíšiť pravú lásku od nepravej“. Prvým kritériom je, že láska je „viac v skutkoch než v slovách“: nie je to „láska ako z telenovely“, nejaká „fantázia“, príbehy, ktoré „nám trochu rozbúšia srdce, ale nič viac“. Láska je „v konkrétnych faktoch“. Ježiš napomínal svojich poslucháčov: „Nie tí, ktorí hovoria ‚Pane! Pane!‘, vojdú do nebeského kráľovstva, ale tí, ktorí plnili vôľu môjho Otca, ktorí zachovávali moje prikázania“:

Viete aká je najkrajšia farba? Fialová .... a prečo? Lebo vzniká zmiešavaním modrej a červenej. Červená farba je symbolom lásky, nadšenia, vášne, spokojnosti. V ideálnom svete, by sme mali presne toto. Tak ako to v dnešnom evanjeliu hovorí Ježiš, keď sme napojení na vinič, sme šťastní. Avšak často sa v živote zraníme, zradí nás niekto blízky, komu sme dôverovali, niekto kto bol na nás veľmi dobrý je zrazu nepredstaviteľne krutý – a to je farba modrá. Farba smútku, rán, sklamania. Ak by sme ostali len pri modrej, zahnuli by sme v smútku. Červená je zas vyhradená pre ten obraz viniča z dnešného evanjelia a naplno sa bude realizovať až v nebi. A tak najmúdrejšie v živote je ich skombinovať na fialovú. Modrá plus červená. Človek zranený na fialovej lúke nájde odpočinok, pokoj. Keď privonia k fialkam, jeho zranenia sa hoja. Keď privonia k dobrým ľuďom, priateľom, láskam, drahým, dobrému Bohu – začína žiť. Je to ako ten obraz viniča, potrebujeme istotu, potrebujeme niekoho kto nie je len dobrý, ale kto aj dobrým ostáva, kto sa nerozhodne len zo dňa na deň nás odrezať.

Ježiš je vinič, a cez neho – tak ako miazga v strome – prichádza k ratolestiam samotná láska Boha, Duch Svätý. Hľa: my sme ratolesti, a cez toto podobenstvo nám Ježiš chce dať porozumieť dôležitosť toho, aby sme s ním zostali zjednotení. Ratolesti nie sú sebestačné, ale úplne závisia od viniča, v ktorom sa nachádza zdroj ich života. Tak je to aj s nami kresťanmi. Vštepení krstom do Krista sme od neho zdarma prijali dar nového života a môžeme zostať v životodarnom spoločenstve s Kristom. Potrebné je udržiavať si vernosť krstu a rásť v priateľstve s Pánom prostredníctvom modlitby – každodennej modlitby –, načúvania a poslušnosti jeho slovu, čítania evanjelia, účasti na sviatostiach, osobitne na Eucharistii a na sviatosti zmierenia.

„On nikdy nezabúda, ale my zabúdame na stretnutie s Ježišom. A toto by mohla byť celkom pekná domáca úloha – zaspomínať si: ‚Kedy som cítil Pána skutočne blízko pri mne? Kedy som pocítil, že by som mal zmeniť svoj život, alebo byť lepším, alebo odpustiť nejakej osobe? Kedy som počul, že Pán ma o niečo žiada? Kedy som sa stretol s Pánom?‘  Pretože naša viera je stretnutím s Ježišom. Toto je základ viery: stretol som sa dnes, tak ako Šavol, s Ježišom.“

Pýtajme sa úprimne, pokračuje Svätý Otec František: „Kedy si mi ty povedal niečo, čo zmenilo môj život alebo si ma pozval urobiť onen životný krok vpred?“

„Dať tomu potrebný čas. To nám pomôže, keď máme zlé myšlienky proti iným, zlé pocity, keď máme antipatiu, nenávisť. Nenechajme ich rásť, zastavme sa, dajme tomu nejaký čas. Čas dáva veci do súladu a pomáha nám vidieť veci správne. Ale ak budeš reagovať vo chvíli hnevu, určite budeš nespravodlivý. Budeš zaujatý. A narobí to zle aj tebe samému. Toto je jedna rada: čas, čas vo chvíli pokušenia.“

„A táto odvaha ohlasovania je tým, čo nás odlišuje od jednoduchého prozelytizmu, obracania na vieru. My nerobíme reklamu, hovorí nám Ježiš Kristus, aby sme mali viac ‚členov‘ v našej ‚duchovnej spoločnosti‘. To nepotrebujeme. To neprináša úžitok, nie je to kresťanské. To, čo kresťan robí, je odvážne ohlasovanie. A ohlasovanie Ježiša Krista vzbudzuje skrze Ducha Svätého tento úžas, ktorý nás podnecuje ísť ďalej.“

Pravým protagonistom toho všetkého je teda Duch Svätý, zopakoval pápež a pokračoval, že keď Ježiš hovorí o „novom narodení“, dáva nám poznať, že je to „Duch Svätý, ktorý nás mení, ktorý veje odkiaľ chce, ako vietor, a my počujeme jeho hlas“.  A „jedine Duch je schopný zmeniť náš postoj“, „zmeniť príbeh nášho života, zmeniť našu príslušnosť.

Všetkým, ktorí budú čítať tento list milosť, milosrdenstvo a pokoj.

...

2. Vždy potrebujeme kontemplovať tajomstvo milosrdenstva. Je prameňom radosti, vyrovnanosti a pokoja. Je podmienkou našej spásy. Milosrdenstvo je slovo, ktoré zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Milosrdenstvo je definitívny a najvyšší čin, ktorým nám Boh prichádza v ústrety. Milosrdenstvo je najzákladnejší zákon, ktorý prebýva v srdci každého človeka, keď s úprimným pohľadom hľadí na brata, ktorého stretáva na ceste života. Milosrdenstvo je cesta, ktorá spája Boha a človeka, pretože otvára srdce nádeji, že sme navždy milovaní napriek ohraničeniu nášho hriechu. 

3. Sú chvíle, v ktorých sme ešte mocnejšie povolaní, aby sme upreli svoj pohľad na milosrdenstvo, aby sme sa aj my sami stali účinným znamením Otcovho pôsobenia. Preto som vyhlásil Mimoriadne jubileum milosrdenstva ako milostivý čas pre Cirkev, aby sa stalo svedectvo veriacich silnejším a účinnejším.