Nám však dnes nie je dovolené, aby sme obviňovali. Zradili by sme tým tajomstvo, ktoré slávime. Ježiš zomrel zvolajúc: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Táto modlitba nebola jednoducho zašepkaná okrajom perí, ale vykríknutá, aby ju bolo dobre počuť. Dokonca, nie je ani modlitbou, je dôraznou žiadosťou, vyslovenou s autoritou, ktorá pochádza z toho, že je Synom: «Otče, odpusť im!». A pretože on sám povedal, že Otec vypočuje každú jeho modlitbu (Jn 11,42), treba nám veriť, že vypočul aj túto jeho poslednú modlitbu z kríža, a teda, Kristovým katom Boh odpustil (samozrejme, že nie bez toho, aby to najprv oľutovali) a sú s ním v raji, aby naveky svedčili o tom, kam až dokázala zájsť Božia láska .

Nevedomosť sa dala priznať výlučne vojakom. No Ježišova modlitba sa neobmedzuje iba na nich. Božská veľkosť jeho odpustenia spočíva v tom, že sa ponúka aj svojim najurputnejším nepriateľom. Práve voči nim uplatňuje ospravedlnenie nevedomosti. Aj keď konali ľstivo a zlomyseľne, v skutočnosti nevedeli, čo robili, nemali v úmysle pribiť na kríž človeka, ktorý bol naozaj Mesiáš a Boží Syn! Namiesto toho, aby obviňoval svojich protivníkov, alebo aby namiesto odpustenia žiadal od nebeského Otca pomstu, on ich obhajuje.  

V homílii pápež František hovoril o únave kňaza ako obetavého pastiera a o správnej regenerácii jeho síl. Táto je podľa jeho slov dielom samotného Krista, ktorý kňazovi bozkáva rany na nohách a umýva ich od špiny z cesty. Svätý Otec hovoril o troch druhoch kňazskej únavy: o „únave z ľudí“, „únave z nepriateľov“ a „únave zo seba samých“. „Iba láska dáva odpočinok. To, čo nemilujeme, unavuje nedobrým spôsobom,“ povedal pápež František. Vysvetlil, že „jeden z kľúčov ku kňazskej plodnosti spočíva v tom, ako odpočívame a ako pociťujeme, že sa Pán skláňa k našej únave.“

Aké nádherné bude, keď my všetci na konci nášho života, s našimi zlyhaniami, s našimi hriechmi a aj s našimi dobrými skutkami, s našou láskou k blížnemu, budeme môcť povedať Otcovi tak ako Ježiš: «

Je tu cesta, ktorá predstavuje opak Kristovej cesty: svetskosť. Svetskosť nám ponúka cestu márnej slávy, vystatovania sa, úspechu... To je tá druhá cesta. Zlý ju ponúkol aj Ježišovi, počas štyridsiatich dní v púšti. Ale Ježiš ju odmietol bez zaváhania. A s ním, s jeho milosťou, len s jeho pomocou môžeme aj my zvíťaziť nad týmto pokušením márnomyseľnosti, svetskosti, nie iba pri veľkých príležitostiach, ale v bežných okolnostiach života.   

V tomto nám pomáha a posilňuje nás príklad toľkých mužov a žien, ktorí sa v tichosti a skrytosti každodenne zriekajú seba samých, aby slúžili druhým: chorému príbuznému, osamelému starému človeku, postihnutej osobe, bezdomovcovi...

Vo svojom komentári Jozef Kováčik kladie otázku, ako sa nás týka tragédia prenasledovaných kresťanov na Blízkom východe. Cituje slová 10-ročného irackého dievčaťa vyjadrujúce odpustenie tým, ktorí jej rodinu vyhnali z vlastného domu:

Prednedávnom som sa sa dostal na internete k videu, ktoré je radené do skupiny tzv. „virálnych videí“. Ide o väčšinou krátke videá, ktoré zdieľajú a pozerajú stotisíce, v určitých prípadoch i milióny ľudí. Zvyčajne ide o určité bláznivé výstupy, kanadské žartíky, či dokonca reklamy. V tomto konkrétnom príklade však video nemalo žiadnu z týchto charakteristík. Ide o 10 minútový rozhovor redaktora kresťanskej televízie SAT7 s desaťročnou Myriam. Spolu s rodinou boli vyhnaní z rodného mesta fanatikmi z tzv. Islamského štátu. Prišli takmer o všetko. Na otázku novinára, ako to prežíva, odpovedá prekvapivo: „viem, že Boh ma miluje“. Keď redaktor položil Myriam otázku, čo cíti voči tým, ktorí ju vyhnali z rodného mesta, bez zaváhania odpovedá: „Denne prosím Boha, aby im odpustil.“ Teda nie „želám im len to najhoršie, prosím Boha, aby ich potrestal“, ale „prosím denne Boha, aby im odpustil.“ Redaktor sa pýta ďalej: „Vieš im odpustiť?“ A Myriam okamžite a bez váhania: „Áno“. Okrem domova musela opustiť aj svojich malých priateľov. Ako to vníma? „Niekedy si poplačem, že sme museli odísť z Karakešu. Ale nehnevám sa za to na Boha. On sa o nás stará. A staral sa o nás aj vtedy, keď sme najviac trpeli.“

„Aj my, kresťania, koľko len takých nájdeme medzi nami. Aj my sme tak trochu priotrávení touto nespokojnosťou života. Áno, naozaj, Boh je dobrý. No kresťania si vravia: áno, ale... Títo kresťania «áno, ale...», čo ešte celkom neotvorili srdce Božej spáse, vždy žiadajú podmienky. ‚Áno, ale takto!‛ ‚Áno, áno, áno, chcem byť spasený, ale týmto spôsobom‛... Takto sa srdce stane otráveným.“

Ako pokračoval pápež František, aj my „mnohokrát hovoríme, že sa nám Božie spôsoby protivia. Neprijať Boží dar daný jeho štýlom, to je hriech, je to jed. To nám priotravuje dušu, odoberá ti to radosť, nedovoľuje ti to pokročiť.“ A Ježiš na tento hriech dáva riešenie svojím výstupom na Kalváriu, pokračoval Svätý Otec v homílii:

Kristovo slovo je mocné: neobsahuje moc sveta, ale Božiu moc, ktorá je silná v pokore a aj v slabosti. Jeho moc je mocou lásky: toto je moc Božieho slova! Moc lásky, ktorá nepozná hranice, lásky, ktorá nám umožňuje, aby sme skôr milovali iných ako seba samých. Ježišovo slovo, sväté evanjelium, učí, že ozajstní blahoslavení sú chudobní v duchu, nenásilní, tichí, tvorcovia pokoja a spravodlivosti. Toto je tá sila, ktorá premieňa svet! Toto je to slovo, ktoré dáva silu a je schopné meniť svet. Niet inej cesty k premene sveta.