Medžugorie – posledná fotka.

Čo tak asi by na nej malo byť,
ak nie socha Márie?

Ale doniesť si odtiaľ len obrázok sochy,
to by zrejme bolo málo.

Tak,
ako je málo doniesť si len medailón,

1.tajomstvo: Ježiš, ktorý slávne vstal z mŕtvych.

Medžugorie – Križevac.

Kopec,
na vrchole ktorého stojí biely kríž.
Vidieť ho už zďaleka.

Keď človek s námahou vystúpi hore,
ku krížu,
zatúži oprieť sa oň,
alebo aspoň sa ho dotknúť.

Boh sa za nás obetoval. Naplno. Od Betlehemskej maštale až po kríž. Jemu to ale nestačilo... Smrťou premohol smrť a tým, čo boli v hroboch daroval život. Napokon, aby sme tomu porozumeli, zoslal nám svojho Ducha. Milovaní, nedivte sa zvláštnemu usporiadaniu desiatkov v tomto ruženci. Všetky hovoria o obete Boha, o Jeho Láske a o tom, že chce byť stále s nami a vo svojom Duchu nám dáva milosť, aby sme túto jeho obetu pochopili a Lásku žili.

Medžugorie – Comunita Cenacolo.
Šanca pre závislých (drogy, alkohol...)
oslobodiť sa
a nájsť zmysel života.

Terapia je jednoduchá:
modlitba, práca, priateľstvo.

Ako by to asi dopadlo,
keby tak niekto urobil anketu s jednoduchou otázkou:
ktoré ročné obdobie je najkrajšie?

Hm...

Otázka je to síce jednoduchá,
ale je na ňu aj jednoduchá odpoveď?

Zo začiatku to vyzeralo takmer beznádejne. Nič nevychádzalo tak, ako som to mal naplánované...
V utorok večer som minul posledný kredit na to, aby som sa s Edim dohodol, kedy vyrážame. Ono stredňajšie ráno bolo kruté. Ani nie tak preto, že by som bol nezvyknutý vstávať do tmy ako skôr pre lejak, ktorý počas noci z ciest spravil rieky. Len pár kilometrov za Rrëshenom bol naprostred cesty spadnutý obrovský balvan. Nechýbalo veľa, aby sme oň opreli auto. V Tirane na letisku to vyzeralo nádejnejšie. Pod mrakom a bez dažďa. Utešoval som sa, že predsa len poletím...