Stačí si ráno prečítať denník, cestou do práce zapnúť rádio alebo večer pozrieť televízne noviny.
Denno-denne sme konfrontovaní rôznymi nešťastiami, celosvetovými, verejnými, no i tými osobnejšieho rázu. Nad niektorými možno len nezainteresovane pokrčíme ramenom, máme pocit, že sa nás netýkajú, iné v nás vyvolajú súcit, no čoraz viac môžeme byť svedkami narastajúceho pocitu strachu vyvolaného blízkosťou podobnej situácie, ktorá visí nad naším životom ako Damoklov meč. Max Lucado sa rozhodol v jednej zo svojich kníh venovať práve fenoménu strachu, ktorý – ako sa zdá – je pre našu dobu určujúci.

Dedičstvo po našich predkoch.

Nájdeme ich pri poľnej ceste
či na križovatke za dedinou.
Pri cestách,
ktoré však dnes,
už nie sú veľmi frekventované.

O všeličom.

Výška jeho hladiny rozpráva o tom, koľko toho napršalo.
Farba vody hovorí o tom, kde pršalo.
Ryby v ňom rozprávajú o jeho biologickej čistote.

Nepatrím síce do veľkej železničiarskej rodiny, ale mám medzi železničiarmi dobrých priateľov.

ponúkam úryvok z jedného chatu... pochopiteľne, podobnosť mien či osôb je čisto náhodná.

brat: dobrý večer :-)
sestra: práve som na teba myslela... že furt chodím na blog – a nič
brat: nestíham... musíš čítať staršie...
sestra: aj teraz som tam ešte kliknutá :) už ťa mám skoro celého prečítaného:)
brat: možno sa mi podarí teraz večer/v noci... keď už vylihujem...
sestra: už vylihuješ?
brat: už... dnes počas sv. omší som bojoval o každé slovo... tak som si poobede ľahol. som v perinke, pijem čajíky, papám cesnačik... :-D
sestra: až na ten cesnačik...
brat: no... priam idylické svätenie nedele :-)

Všetko je v prílohe.

Žijem neďaleko železničnej trate,
a tak sa vlaky stali súčasťou môjho života.
Využívam ich často ako dopravný prostriedok,
a veľakrát sa podľa nich orientujem v čase.