Oblakom závidím, že rozdávať sa vedia.
V drobunkých vločkách. A všetko skrášlia hneď.
Keby to človek vždy vedel. Rozdávať. Seba.

Cestovať vlakom, to je nuda,
hovorí niekto, niekto pridáva,
to nie je nuda, to je rovno,
poriadne veľká otrava.

Otrava, nuda, strata času,

Pred treťou nad ránom,
keď budík sladko drieme ešte,
ja tvrdo pracujem. Odháňam myšlienky,
čo dáko vôbec nepohnú sa.
Vždy stoja na tom istom mieste.

Do snehu vrastené lavičky kovové,
prikryté studenou perinou. Tvrdo spia.
A ľudia? V čo vrástli? Kto im to napovie?

Viete koho podporujete svojimi nákupmi? Viacerí budú možno prekvapení z toho za čím stojí, pre mnohých obľúbená spoločnosť Tesco.
Viac informácií tu.

(Milan Rúfus 10.12.1928 – 11.1.2009)

Je toho veľa, za čo ďakujem.
Za každú krásu, čo ma zláka.
Ale aj za dar básnika.
Hovorím teraz, Pane, vďaka.
 

(alebo, o čom sa dá premýšľať, keď je vonku chumelica):-)

Keď v nebi pečú koláče,
vtedy aj na zem cukor padá,
ozdobí dom, strom, bodľačie,