Človek nosí v sebe prirodzenú túžbu po slobode. Aj v dnešnom svete sa veľa hovorí o tejto spomínanej ľudskej túžbe. A predsa okolo nás denne vidíme ľudí, ktorí sú často dostatočne hmotne zabezpečení, správajú sa navonok ako slobodní, ale v skutočnosti nie sú slobodní. Táto myšlienka nás vedie k tomu, aby sme podstatne odlíšili slobodu, ktorá sa nám v dnešnom svete často predstavuje tým najklamnejším spôsobom, od slobody, ktorú nám predstavuje Otcova prozreteľná láska.

Boh je stvoriteľom vznešenej prírody. Človek žijúci z viery môže v nej vidieť veľkodušný prejav Otcovej lásky voči svojim stvoreniam. Mnohé prírodné krásy oslovujú ľudského ducha a privádzajú ho k večnému pôvodcovi. Preto sa človek zvyčajne rád pohybuje po lúkách a kopcoch, obdivujúc zázraky, ktoré vidí okolo seba. Pôvodná príroda, tak ako vzišla z rúk Stvoriteľa, je obyčajne výnimočne očarujúca. Vybrať sa do lesov s neoznačenými turistickými chodníkmi je zaujímavé, ale zároveň i nebezpečné, pre možnú stratu orientácie. Nie je ľahká situácia, v ktorej človek má svoj vytýčený cieľ cesty, ale nevie, akým smerom má ísť.

Stvoriteľ sa sám dobrovoľne rozhodol vysadiť kvetinovú záhradu veľkej ľudskej rodiny. Nemusel to uskutočniť, ale chcel. Pohľad na túto Božiu záhradu prináša radosť i smútok. Vidno mnohé kvitnúce kvety, oslovujú pozerajúceho krásou. No najkrajšie sú tie najmenšie, nepatrné, očiam skoro neviditeľné. Mnohé kvety uschýnajú a odumierajú. V strede záhrady sa nachádza jeden výnimočný kvet. Javí sa ako nenápadný, ako by túžil byť úplne ukrytý.