Max Lucado patrí do skupiny známych autorov, ktorých autorské umenie nám už nejaký čas prináša vydavateľstvo Kumran. Sama som mala zatiaľ možnosť čítať knihy od M. Lucada, B. Hybelsa a F. Chana. Môjmu čitateľskému gustu najviac z nich vyhovel práve Max. Či už to bolo v knihe Bez strachu alebo práve v tej, o ktorej chcem hovoriť teraz – 3:16 - Súradnice nádeje.

Dopraj si prepych modlitby je ďalšou úspešnou publikáciou z produkcie amerického pastora Billa Hybelsa, ktorú slovenským čitateľom prináša vydavateľstvo Kumran. Do centra pozornosti čitateľov je tentokrát postavená modlitba ako základný nástroj budovania duchovného rozmeru človeka – jeho vzťahu k posvätnu, k Bohu.

Ak je Boh, prečo je vo svete toľko zla? – to je jedna z otázok, ktoré trápia ľudí už dosť dlhú dobu a táto otázka sa čoraz viac transformuje do podoby výčitky adresovanej nám kresťanom, ale aj všeobecne veriacim.

Bill Hybels je pastorom pôsobiacim v Amerike, manželom a otcom rodiny, a tiež autorom viacerých pútavých kníh, ktoré nám prináša vydavateľstvo Kumran. V jednej z nich, a síce v knihe s provokatívnym názvom – Kým si, keď sa nik nepozerá?
– vyjadruje svoje presvedčenie, že "zlo zo sveta nezmizne, pokiaľ ľudia, ktorí milujú Boha a ktorí sa pálčivým problémom sveta odmietajú podvoliť, nezačnú žiť podľa svojich hodnôt – odvahy, disciplíny a lásky."

Stačí si ráno prečítať denník, cestou do práce zapnúť rádio alebo večer pozrieť televízne noviny.
Denno-denne sme konfrontovaní rôznymi nešťastiami, celosvetovými, verejnými, no i tými osobnejšieho rázu. Nad niektorými možno len nezainteresovane pokrčíme ramenom, máme pocit, že sa nás netýkajú, iné v nás vyvolajú súcit, no čoraz viac môžeme byť svedkami narastajúceho pocitu strachu vyvolaného blízkosťou podobnej situácie, ktorá visí nad naším životom ako Damoklov meč. Max Lucado sa rozhodol v jednej zo svojich kníh venovať práve fenoménu strachu, ktorý – ako sa zdá – je pre našu dobu určujúci.

Autor publikácie Bláznivá láska Francis Chan sa snaží reagovať na stav, aký panuje v cirkvi, vo svete – stav pasivity, nezaangažovanosti, plytkosti a povrchnosti. Francis hovorí o amnézii, ktorá charakterizuje súčasného kresťana, ktorý robí, čo sa patrí, čo sa od neho očakáva - chodí v nedeľu na bohoslužby, žije usporiadaným spôsobom života, dáva almužny, venuje sa charite... Príkladný veriaci – povedali by pozorujúci. Predsa však autor konštatuje, že vo vzduchu cítiť, že niečo nie je v poriadku. Kladie si otázku – je toto to podstatné, čo robí kresťana kresťanom? "Čítať Bibliu,chodiť do kostola a vyhýbať sa "veľkým" hriechom – je toto vášnivá, bezvýhradná láska k Bohu?"

Missale Posoniense I. sa pokladá za najstarší zachovaný misál bratislavskej kapituly. V súčasnosti sa nachádza v troch inštitúciách: Archív mesta Bratislavy, sign. EC Lad. 3 a EL 18; Spolok sv. Vojtecha v Trnave, sign. Fasc. 20 č. 15, TR. A. 61 (V) a Múzeum mesta Bratislavy, sig. A/9 — je takmer kompletný. Ide o notovaný misál a zvláštnosťou je, že notované sú aj časti graduála (introit, graduál, traktus, aleluja, ofertórium, communio), ktoré neboli určené na spev kňazovi. Tento misál patrí do skupiny tzv. centrálnych prameňov, ktoré reprezentujú hudobne najvyspelejšiu odnož gregoriánskeho spevu v stredovekom Uhorsku. Vzhľadom na vzorovonormatívnu povahu sprítomňuje a nahrádza celú sériu analogických pamiatok.

Ružena Dvořákova – Žiaranová: Talianske impresie

„Krásu treba nielen vidieť, ale dať sa ňou aj ovanúť, nadchnúť, ba aj očariť, uchvátiť, ale najmä zušľachtiť“, konštatuje autorka na záver svojho životného cestovateľského bilancovania. A ešte niečo: treba sa podeliť sa o prežité.
Talianske impresie, ktorými sa o to pokúša, sú viac než iba cestopisom. Uznávaná prekladateľka Ružena Dvořákova – Žiaranová na základe spomienok na dva nie veľmi dlhé pobyty v slnkom zaliatom Taliansku približuje ducha cestovania. Do osobných spomienok z navštívených miest vtkáva bohaté dejepisné a zemepisné informácie, vďaka ktorým sa môže čitateľ v duchu živo preniesť do Benátok, Florencie, Ríma či Neapolu a dozvedieť sa veľa nového.