„Pamäť je veľmi dôležitá k tomu, aby sme pamätali na prijatú milosť.
Lebo ak stratíme tento entuziazmus, ktorý pochádza zo spomienky na prvotnú lásku, prichádza to preveľké nebezpečenstvo kresťanov: vlažnosť. Vlažní kresťania. Stoja tam nehybne a áno, sú kresťanmi, no stratili pamäť počiatočnej lásky. A prišli o entuziazmus. Stratili tiež trpezlivosť - tú schopnosť „tolerovať“ veci, ktoré život prináša, v duchu Ježišovej lásky, to tolerovanie – nesenie ťažkostí na pleciach... Úbohí vlažní kresťania sú vo veľkom nebezpečenstve.“

Ježiš je naplnením Božích prisľúbení, pretože on dáva človeku Svätého Ducha, „živú vodu“, ktorá hasí smäd nášho nepokojného srdca, hladného po živote, láske, slobode, pokoji, smädného po Bohu.

Pravá láska je milovať a nechať sa milovať. Je ťažšie nechať sa milovať než milovať. Preto je také ťažké dospieť k dokonalej láske Boha.

Páči sa mi táto myšlienka o snívaní v rodine. Všetky mamy a otcovia snívali o svojom dieťati počas deviatich mesiacov. Je to pravda, či nie? Snívať o tom, aké bude dieťa.

„Keď srdce zatvrdne, nie je slobodné. A keď nie je slobodné, je to preto, lebo nemiluje: takýto uzáver robí apoštol Ján v prvom čítaní [1 Jn 4,11-18]: «Dokonalá láska vyháňa strach: v láske niet strachu, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske». Nie je slobodný. Vždy má strach, že sa stane niečo bolestné, niečo smutné, čo človeka donúti urobiť v živote chybný krok alebo ohroziť svoju večnú spásu... Víria v ňom mnohé predstavy, lebo nemiluje. Kto nemiluje, nie je slobodný. A ich srdce bolo zatvrdené, lebo sa ešte nenaučili milovať.“