Blog používateľa Roman Gemela

Sme naozaj my zlí, ak všetko zlo započalo Satanom?


V ostatnom čase som sa zamýšľal nad takouto otázkou dosť často. A veru, ak sú Satan a jeho démoni pôvodcami našich pokušení, do hĺbky ako anjeli ovplyvňujú naše srdcia a naše mysle, tak kde je tu priestor pre naše rozhodovanie? Ľudia, uvážte, sme tak veľmi, ale naozaj tak veľmi determinovaní fyziologicky, hormonálne, biochemicky, metabolicky, výchovou a životnými traumami a sklamaniami! Je kdesi v tejto spleti determinantov a limitujúcich faktorov priestor pre slobodu? Pre slobodné rozhodovanie?
-
Satan a jeho démoni všemožne bojujú proti ľudskej duši – snažia sa ju zlákať, oklamať, že Boh spôsobuje jej utrpenie, chcú dušu priviesť k malomyseľnosti a k tomu, aby si zúfala v beznádeji. Aby nedôverovala Bohu. Satanova nenávisť voči nám ľuďom je k smrti a k zúfalstvu nezmerná. My, kresťania, síce vieme, že Boh Satana už porazil (porov. Jn 16, 11), ale napriek tomu niektorí kresťania (napríklad ja) v sebe cítia, že Satan započal komplexnú devastáciu ich (nášho) života.

Ak Satan do hĺbky ovplyvňuje naše skutky, resp. ich sám predchádza intenzívnym pokušením, tak nepodlieha naša duša akejsi forme neslobody, ba až otroctvu hriechov v kontexte absencie slobodnej vôle? Mne sa akoby zdá, že za mnohé svoje zlé skutky ani nemôžem, pretože som tak charakterovo, temperamentom, mozgovou biochémiou a samozrejme silným klamaním Zlého neuveriteľne ovplyvňovaný, pričom hĺbka tohto vplyvu je skutočne principiálna a zásadná.

Sme naozaj zlí, alebo to všetko robí Satan, ktorý nás využíva len ako nástroj v boji proti Bohu?
-

Prečo treba Boha slovne prosiť a prečo Mu nestačia naše slzy?


Veľakrát som sa nad touto otázkou zamýšľal – vlastne ani nie zamýšľal, ale skôr ju vznášal Bohu ako výčitku. V čase tých náročnejších skúšok si aj ja niekedy poplačem, pričom plač som vždy považoval za výraz vrcholnej duševnej bolesti. Nebol pre mňa uvoľnením – skôr ma utlmoval a zhadzoval do malomyseľnosti. O to väčšmi som sa čudoval, prečo Boh neberie plač za istú formu modlitby, v ktorej svojimi slzami alebo svojím pohľadom a svojím utrpením prosím o pomoc. Bolo pre mňa ťažké pochopiť, keď mi jedna, v duchovnom živote skúsenejšia kamarátka prezradila, že Bohu nestačia naše slzy – že On chce vraj slovný príhovor. Vtedy sa otvorila cesta vnímať túto otázku v nadpise už nielen ako výčitku, ale ako problém vhodný na duchovné cvičenie a rozjímanie. A tak som sa nad tým hlbšie zamyslel. Skúsim Vám, drahí čitatelia, teraz ponúknuť výsledok môjho rozjímania a predstaviť tak situácie, kedy Bohu nestačia naše slzy a kedy naopak stačia. :-)
-

Prečo Boh stvoril dušu, o ktorej vie, že bude zatratená?


V Katechizme katolíckej Cirkvi nachádzame takúto pasáž: „Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tomto odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha, ktorý nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2 Pt 2, 9 & KKC 1037).

Je medzi Vami, drahí čitatelia, niekto, kto očakáva na predloženú otázku jednoduchú a jednoznačnú odpoveď? Vari chcete počuť, ako si to mysleli niektorí teológovia v stredoveku, že jedny duše sú stvorené, aby sa na nich vyjavilo Božie milosrdenstvo, a potom sú iné duše, na ktorých sa má zjaviť Božia spravodlivosť? Ale toto učenie Cirkev napokon neprijala, o čom svedčí aj citovaný text z Katechizmu. Preto musíme ísť trochu hlbšie do problematiky a potrápiť si myseľ dôkladnejšie.
-
Rozdelil som celý výklad svojho názoru na štyri časti, ktoré sú však navzájom silne previazané.
-

Je dnes ešte priestor pre slovanskú vzájomnosť?


Tento článok nechce byť úvahou nad minulosťou a dejinami 19. storočia, kedy sa mnohí naši národovci snažili obrodiť Slovač v kontexte celkovej panslavistickej vzájomnosti. To už bolo dávno. V článku sa chcem skôr zamyslieť nad priestorom „tu a teraz“. Píše sa rok 2009, 21. storočie je v plnom prúde – aspoň sme sa v plnom prúde doňho doslova vrhli, akoby nás to malo oslobodiť od spomienok na hrôzy predchádzajúceho storočia... Ako sme na tom so slovanskou vzájomnosťou v súčasnosti? Je vôbec takáto otázka na mieste, alebo je to už dávno prekonané? Je správne, ak je to prekonané? Ak to nie je správne, čo sa s tým dá robiť?

V článku sú predovšetkým analyzované slovensko-česká a slovensko-ruská vzájomnosť a ich perspektívy do budúcna.
-

Mali by sme odpustiť Bohu?


V dnešnej dobe už vlastne ani nie je malomyseľnosť nijak výnimočná – zdá sa, že depresie alebo tzv. depky neobchádzajú asi nikoho. Možno by som mohol povedať, že každý máme s malomyseľnosťou skúsenosť. Vezmime si však trošku extrémnejší príklad malomyseľnosti, ktorá prerastá priam do zúfalstva a nedôvery voči životu,voči svetu a voči Bohu. Ľudský „pud k smrti“, tanathos, akoby sa prebudil a ovládol myslenie jedinca a človeku sa zachce zomrieť. Alebo ešte lepšie – neexistovať. Čo si však počať s naším životom, ak sme veriaci? Ak sme uverili v Pána Ježiša, uverili sme vo vlastnú nesmrteľnú dušu, a teda ak sme už raz boli stvorení, sme stvorení pre existenciu navždy. Po telesnej smrti príde Božie kráľovstvo alebo zatratenie. Celú večnosť. „Ale ja chcem nežiť, ja chcem neexistovať!“ vraví jeden. Druhý vraví: „To nie je fér – prečo si nemôžem odpykať tresty v pekle a potom by Boh moju dušu jednoducho zničil? Anihiloval?

A tu sa vynára otázka pocitu akejsi nespravodlivosti zo strany Stvoriteľa. „Ja som sa nepýtal na svet, ja chcem anihiláciu svojej existencie!“ vraví malomyseľný. Mali by sme Bohu fakt, že nás stvoril a že nás stvoril akurát do takéhoto sveta plného utrpenia, odpustiť?

Mali by sme odpustiť Bohu?
-

Ja ako tínedžer: Ako môže mať niekto iný názor?


Drahí čitatelia, chcel by som sa s Vami podeliť v tomto krátkom článku s mojou zvláštnou skúsenosťou, ktorú neviem, či ste v tínedžerskom období zažili aj Vy. Už dopredu sa teším, keď mi napíšete, či ste niečo podobné okúsili. Jedná sa o skalopevné náboženské sebaurčenie, ktoré ma privádzalo niekedy až do trápnych situácií, kedy som v rámci kúsku intolerancie nevedel pochopiť, ako môže mať niekto iný náboženský alebo filozofický názor (svetonázor), než aký mám ja.
-

Prečo sa niekomu chce a niekomu nechce? Riešenia lenivosti


Večná otázka žiakov a študentov, pracujúcich i prácu hľadajúcich, malých i veľkých, veriacich i neveriacich.

Chcel by som sa na túto otázku pozrieť priam scholastickým spôsobom. Tí z Vás, ktorí poznáte nejaké scholastické diela, viete, že ide o metódu precízneho a dômyselného „slovíčkarenia“, ktoré bolo pre stredovekú filozofiu (ale isteže nielen pre ňu) typické. Najprv si zadefinujme pojmy, rozlíšme si chcenie od chcenia sa a potom sa zamerajme na jedenástoro faktorov, ktoré spôsobujú lenivosť a nechcenie sa, pričom toto jedenástoro vzápätí doplním o komentár, ktorý sa bude snažiť pomôcť a vecne navrhovať, ako sa dá proti lenivosti bojovať.
-

Príspevky na blogu