Keď tento nadpis mohúcne vypoviem, tak sa mi to zdá až priveľmi naivné – avšak len potiaľ, pokiaľ sa zastavím na obhliadke svetského zmýšľania. My sme však kresťania, a teda náš Boží Pastier nás objíma ako ovečky na strane odlišného myslenia plného nádeje, ktorá sa konkretizuje vo vízii sveta a zjavenia Boha v dejinách v celkom odlišnej perspektíve.

Čistota kresťanského myslenia sa zaskvie vo svojej nádhere, jednoduchosti a opravdivosti jedine vtedy, ak sa pohrúžime do evanjeliových rád a posolstiev, ktoré nám adresuje sám náš Pán Ježiš, Boží Syn. Akákoľvek iná „kresťanská mentalita“, ktorej sa v historických nálezoch toľko vyčítajú najrozličnejšie poklesky, chyby a hriechy, je falošná a opovrhnutiahodná. Je falošná preto, lebo nepramení z čnostných princípov kresťanského života v takej podobe, v akej nám ho odporúča Božie slovo (napr. porov. príkladnú Reč na vrchu – Mt 5,3-16). Ak si pomýlime pravú kresťanskú mentalitu s mentalitou zvrátenou a zneužívajúcou srdcervúce hlboké nepochopenia kresťanských tajomstiev, tak sa nikdy neprebrodíme cez tú pomyselnú bariéru, ktorá zatieňuje výhľad na oltár jednak božskej vznešenosti, a jednak svetla kvasu ľudského humanizmu. Práve tieto dva aspekty, božská vznešenosť a kvas ľudského humanizmu, sú tými žriedlami nádeje v nekončiacu sa plnosť ľudského života a tým pádom sú aj kvalitnými perpetuum mobile, ktoré poskytujú útechu a usmerňujú ľudské správanie a činy v zmysle svojho pravého svedomia tak, ako nám ho zapisuje do srdca sám Stvoriteľ.

V tieto dni si viac študujem dielo amerického filozofa mysle Johna R. Searla, ktorý obhajuje názor, že mozog vo svojej komplexnosti pozoruhodným spôsobom generuje vedomie. Zahĺbil som sa do jeho myšlienok v jednej knihe natoľko, že sa mi stratil zo zreteľa spirituálny aspekt ľudskej osobnosti (duchovná duša). Searle tento aspekt totiž ignoruje, pretože nie je „dostatočne“ veriaci. O to viac ma zaujal model, ktorý vychádza z kresťanstva, a síce trojdimenzionálny model ľudskej osobnosti (fyzično, psychično, duchovno). No, a tu začína problém, ktorý nespočíva len v tom, či berieme ohľad na existenciu duchovnej duše, ale aj v tom, čo pôsobí vo svete skôr, či duša alebo telo.

Ako to myslím?
-

-
Moja relatívne bohatá skúsenosť s neveriacimi potvrdzuje skutočnosť, že ich častou otázkou na nás ako veriacich je: „Čo ti dáva Boh, keď už v Neho teda veríš? Čo ti viera dáva?“
-

Neveriaci človek podľa mojej skúsenosti vníma vieru v Boha ako určitý koníček, ako niečo, čo nás baví a od prirodzenosti zaujíma, lebo máme tak psychiku „konštelačne nastavenú“. A ako to už s koníčkami či záujmami býva, koníček nám musí niečo dávať, lebo inak by nás predsa nebavil. Niekoho zaujíma politika, niekoho filozofia, niekoho praktické odbory, niekoho zase rastliny a záhradkárstvo. Každého jednotlivca, ktorý si dobrovoľne pestuje takéto hobby, vec istým spôsobom napĺňa – napĺňa jeho voľný čas, získava si jeho srdce a podmaňuje si jeho pozornosť ako chytľavý žiar ohňa.

Ako je to s vierou v Boha? Je to tiež ľudský koníček a forma hobby, ktoré danému človeku „niečo dáva“?
-

V túto nedeľu som bol počas svätej omše na spovedi. Keďže v rámci prípravy na ňu som v predvečer nedele listoval trošku v mysli, čo všetko viem o sviatosti zmierenia, spomenul som si (vlastne nenáhodne) na moment tzv. dokonalej ľútosti a na jej moc. Zatúžil som nejak vyjadriť Bohu, že mi je ľúto mojich hriechov a chcel som pokročiť vo svojom duchovnom vývoji tým smerom, že tento raz bude moja ľútosť takzvane dokonalá.

Lenže nevedel som, ako si takúto ľútosť vzbudiť. Iste, v Katechizme aj na internete nájdeme všeličo, ale sú to najmä podmienky, čo musia byť splnené, aby ľútosť bola dokonalá. Ale postup? Nejaký spirituálny návod, ako na vec? Ako si ju vzbudiť konkrétne? To som nenašiel ani v anglicky písaných zdrojoch (hoci dnes po spovedi už áno – link uvádzam na konci článku).

Napriek tomu som si nejak spontánne vyvolal ľútosť a snažil sa postupne naplniť spomínané podmienky. Svoj názor a na sebe uplatnený spôsob, ako si vzbudiť dokonalú ľútosť, Vám, drahí čitatelia, dnes v tomto blogovom článku predkladám a vrúcne odporúčam. :-)
-

Súčasná globálna hospodárska kríza nie je len tak maličkou búrkou, ktorá zas prehrmí. Je to zlomové obdobie, o čom svedčí aj pápežova reakcia na ňu – sociálna encyklika „Caritas in veritate“, ktorú prednedávnom zverejnil Svätý otec Benedikt XVI.

V článku ponúkam malú úvahu o tejto kríze, jej príčinách, kríze ekonomických a duchovných hodnôt, východiská z Benediktovej encykliky, a tiež nechýba môj názor, ako bojovať proti nadvláde peňazí (plutokracii) a kde treba začať.
-

Pán Ježiš hovorí: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5, 48) A Druhý vatikánsky koncil bystro dopĺňa: „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ (Lumen gentium, 40)

Je to jednoznačná a všeobecná výzva k svätosti adresovaná Božiemu ľudu putujúcemu tu na svete. Teda nám.
Zamýšľal som sa ale, či sa to dá... byť svätcom v dnešnom svete resp. v dnešnej tzv. vyspelej časti sveta. Odpoveď, ktorá hovorí jasne a zreteľne „áno“, mi nepostačuje. Potrebujem vedieť ako, lebo sa mi na prvý pohľad zdá, že je to ťažšie než v minulosti. Isteže, ten, kto ide na misie a pomáha v charite kdesi v Rusku či v treťom svete, tak tam sa „umŕtvovanie“ a askéza, ako i skutky milosrdenstva robia o čosi ľahšie, pretože je tam po tejto stránke obrovské množstvo práce.

Čo ale vo svete plnom internetu, počítačov, biznisu, politickej a náboženskej plurality, voľného času, taktiež vo svete civilizačných problémov – akými sú rozvrátené rodiny, majetkové spory, divoké hádky, časový stres a tzv. deadliny, intrigy v kariére a takpovediac „bolesť z ostrých lakťov“ (z prehnanej asertivity) a tak podobne?

Dokážeme, drahí čitatelia kresťania, byť v našej dobe a našich podmienkach svätí?
-