Mnoho filozofov a mysliteľov (vrátane celého zástupu ateistov a antiteistov) veľmi často argumentujú proti Bohu a náboženstvu jestvovaním a pôsobením zla vo svete. Rozhodol som sa vziať jeden reprezentatívny deduktívny dôkaz Božej neexistencie zo zla, aký sa v dejinách myslenia vyskytol, a pokúsiť sa vyjadriť naň svoj názor, ba – pokiaľ možno – ho aj vyvrátiť. A to všetko na základe katolícko-teistického pojmu Boha a na základe Biblie, takže budú moje slová kompatibilné s katolíckym kresťanstvom, o ktoré nám v rámci apológie ide.
-

Dnes som prijal sviatosť zmierenia. Bolo to v rámci zadosťučenia po tej kríze, ktorú som spomínal v článku „Búrka v duši a Boh“ ( http://blog.christ-net.sk/?q=node/311 ). Nie, nepretrvávala tá kríza až doteraz, ale až teraz som sa z nej pred tvárou Cirkvi kajal.

Viete, drahí čitatelia, nejak som napriek túžbe prijať pokánie a začleniť sa naspäť do Ježišovho ovčinca, mal takú malú „depku“, ktorá spočívala v určitom sebahodnotení, že som beznádejný prípad. Nevedel som (alebo neviem?) totiž často zabrániť, aby som sa zbavil istých, opakujúcich sa hriechov. Napr. navštevovanie omší v nedeľu – to je taký reprezentatívny príklad. Myslím, že mnohí máme rôzne typy hriechov, z ktorých sa nám nedarí vyslobodiť.

Ale čo je horšie – stalo sa to i mne v rámci tej „depky“ a viem naisto, že sa to stáva aj mnohým iným – je, že sa cítime príliš slabí na to, aby sme sa obrátili a znovu (postýkrát?) sa pokúsili tým istým pokušeniam vzdorovať. Akoby to vlastne ani nemalo význam...

Čo nám na to hovorí Pán resp. Písmo?
-

Úryvok:

Služobník Boží sprostredkúva vtelenie Pána,
skrz ruky jeho ľúbi Láska jak svätá Dáma.
Sám Pán Ježiš nasycuje našu dušu nehodnú,
milosťou ju posvätí ako vôbec nie náhodnú.
-

Moji rodičia na tento týždeň odcestovali niekam do prírody ku Žiline, čo je pre nich, Trnavčanov, celkom príjemná zmena. Týždeň som doma sám s bratom, pričom brat domov chodí vlastne iba prespávať, prípadne sa osprchovať. Takže vlastne gazdujem sám. Je to vskutku zaujímavá skúsenosť do života, pretože ma to učí samostatnosti, keďže mnohé veci, ktoré typicky robia za mňa rodičia (pranie, žehlenie, nakupovanie atď.), som musel na týždeň vziať do rúk ja sám. Stal som sa na týždeň pánom domu a dospelým v plnom zmysle slova. No... možno nie až tak v plnom zmysle, pretože mi rodičia nechali nejaké peniaze na gazdovanie, čiže som si ich nemusel ísť zarobiť poctivou prácou.

Uvedomil som si počas týchto „gazdovských“ dní, že celá moja intelektuálna práca musela (mierne povedané) ustúpiť, akonáhle som bol hladný. To znamenalo umyť riady, pripraviť nádoby, niečo upiecť (napr. pizzu) a potom to všetko po zjedení umyť a upratať. Čo ak by som doma nemal tú pizzu? Musel by som variť! Ale čo variť? Musel by som ísť nakupovať do potravín... A tak som si spomenul na Marxa a na jeho ZÁKLADŇU verzus NADSTAVBA. On hovoril, že základom spoločnosti je výroba – človek musí mať najprv uspokojené základné potreby, a potom možno budovať niečo naviac, napr. intelektuálne uvažovanie, nadstavbu.

Potvrdzuje moja týždňová skúsenosť, že mal Marx pravdu? A čo na to kresťanstvo?
-

Všimol som si neblahý fenomén (a to aj u seba), že kresťania neprikladajú veľký význam viere v apokalypsu a v druhý príchod Pána Ježiša na zem. Všetci máme svoje životy, snažíme sa ich nejako žiť – občas úspešne, občas s obtiažami – a stáva sa, že, hoci veríme v Krista a chodíme do kostola, Kristovo definitívne zjavenie sa svetu (apokalypsa = zjavenie) nejako nevnímame. Možno sme si tohto článku viery vedomí, ale akoby sme ani nechceli, aby Pán už prichádzal – tak, ako často nechceme zomrieť, hoci spása po smrti sa nedá porovnať s pozemským životom.

Jednoducho povedané, chceme si žiť svoje životy a nie umierať, alebo mať životy narušené, ba prerušené apokalypsou. Prikladáme tomuto životu veľký význam a články viery o „očakávaní budúceho veku“ sú možno vedome, možno nevedome odsúvané.

Je to správne? A ak nie, čo máme robiť – vari ignorovať pozemský život?
-

Geniálny Dr. House na poli medicíny a biochémie, nemúdry Dr. House na poli kresťanského myslenia. Opäť bola epizóda, kde pacientmi boli veriaci ľudia a House mal tak príležitosť vyjadriť svoj rázny postoj voči náboženstvu. Jeho slová boli ofenzívou vo viacerých dialógoch, ktoré som si všetky nezaznamenal, avšak zaujala ma jedna jeho poznámka, ktorá istým spôsobom reprezentuje danú epizódu: „Ako to, že všetko dobré, čo sa stane, je vždy dielom Boha?!“

Hoci je House neveriaci, môžeme voči nemu argumentovať Bibliou, pretože vyriekol štipľavú otázku, ktorá úmyselne dráždi učenie Cirkvi. Preto sa Cirkev môže obhajovať práve týmto svojím učením.
-

Asi väčšina ľudí má svojich „démonov“. Mám nimi na mysli isté problémy, možno aj komplexy v tom jungovskom zmysle slova, taktiež vžité chyby a neresti generujúce ustavične sa opakujúce ťažkosti, ba produkujúce také situácie, ktoré sú skutočnou skúškou nášho postoja k Bohu a k celej „tej veci ohľadom našej spásy“. V takomto význame môžeme démonov klasifikovať jedným slovom ako kríž – asi každý máme nejaký svoj kríž.

Rovnako i ja mám svoj kríž, ktorý však nateraz netreba špecifikovať, pretože sa chcem vyjadriť na poli vzťahu osobitnej reakcie na môj kríž na jednej strane a Božej reality na druhej strane – na to poslúži len vyznanie, že jednoducho aj ja mám svojich démonov a bubákov, ktorí vytvárajú môj kríž. Nuž, a práve tento kríž, títo moji démoni, mi boli popudom k určitej náboženskej, priam až existenciálnej duchovnej kríze, ktorá bola v uplynulom mesiaci dosť divoká, takže ju môžem nazvať doslova búrkou v mojej duši. Blesky – ako vedľa na obrázku – prudko zasahovali celú moju osobu a celé srdce. Vzbúril som sa voči Bohu.

Keďže dnes ľutujem takúto reakciu na svoj kríž, chcel by som podať v nejakej forme svoju spirituálnu skúsenosť nadobudnutú počas obdobia búrky v mojej duši a možno sa podeliť o niekoľko formačných myšlienok, ktoré sú mi do ďalšieho duchovného života dobrým ponaučením.
-