Ľúto mi je ohavnosti a neprávosti,
čo srdce moje unáša do temnôt.
Hanba zaslúžilo zničí všetky milosti
a mne už zostáva iba plač a bôľ.
-
Zahanbenie a pokorenie tela svojho –
strach zo škrípania zubov rýchlo mocnie.
Ohavnosť veľká spustošenia srdca môjho
kričí z prachu hrozivých pekiel: „Och nie!“
-
Milosrdný a Spravodlivý Boží Svätý!
Netrestaj ovcu zblúdilú a márnotratnú.
Vezmi ju do svojho náručia ako predtým
a urob ju opäť prevzácnou láskou šťastnú.
-

Drahí moji čitatelia, keď filozof Immanuel Kant (1724 – 1804) predstavil svoje vyše osemstostranové dielo „Kritika čistého rozumu“, tak francúzski a nemeckí osvietenci nadobudli intenzívny a pre nich veľmi príjemný pocit, že všetky dôkazy Božej existencie známe ako ontologické, ale aj iné scholastické dôkazy, že všetka táto práca predošlých generácií je takpovediac poprená a zdrvujúco zaprataná do hrobu. Tak sa otvorili cesty anglosaskému deizmu a francúzskemu ateizmu úplne dokorán. Deväťnáste storočie sa následne stalo storočím ateistických filozofických smerov a romantizmov obracajúcich pohľad od Boha len na človeka a na rozvoj jeho búrlivého kapitalizmu živiaceho spotrebiteľské chúťky v koloniálnych impériách.

Filozofi a myslitelia od vydania Kantovej kritiky (1781) až do vydania „Logiky vedeckého skúmania“ (1934), o ktorej bude reč nižšie, dúfali, že metafyziku porazili. Že ju odsunuli do sveta fantasmagórií, nezmyslov, dialektických ilúzií a absurdných hlúpostí, ktoré zdravý rozum „pozitivistu“ (teda akože človeka, čo verí vo vedu, a nie v Boha a v metafyziku) šmahom ruky odmietne. Metafyzika sa zaoberá „svetom“, čo je poza bežnú fyziku, teda svetom deduktívne odvodzovaných systémov, ktoré spoznávame len z rozumu, a nie zo skúsenosti. A tento svet ani skúsenosťou overiť nemôžeme. Patrí sem aj Boh, aj náboženstvá, ktoré pridávajú k metafyzike ešte aj lesk „Božieho zjavenia“. Drahí čitatelia, „to veda je kráľovnou“, hovoria pozitivisti 19. a 20. storočia. „To veda overiteľná zmyslovou skúsenosťou je realita! A nie fantazijné báchorky o Bohu a čo my vieme, čo si ešte metafyzici vysnili...“ Metafyzika, a s ňou aj naše „vedecky nie dobre overiteľné“ kresťanstvo, dostali tvrdú ranu.

Aspoň tak sa do roku 1934 myslelo. A potom sa niečo stalo... Drahí čitatelia, na scénu prišiel KARL POPPER.

Rakúsko-americký matematik a logik svetového formátu Kurt Gödel (1906 – 1978) okrem iného vo svojej pozostalosti zanechal – Kantovým slovníkom vyjadrené – ONTOLOGICKÝ DÔKAZ BOŽEJ EXISTENCIE, kde sa usiloval formalizovať predchádzajúce ontologické dôkazy sv. Anzelma, prípadne Descarta a vyhnúť sa pritom Leibnizovým a Kantovým kritikám. Je to skutočne pozoruhodné dielo majstra logiky a dobrého priateľa Einsteina. Keďže však je toto dielo písané ťažkým jazykom „modálnej logiky druhého rádu“ (a teda aj pomocou tzv. logických formúl), tak je mnohým z nás neprístupné, najmä ak neštudujeme logiku, filozofiu, matematiku a podobne. A to je dôvod, prečo som sa rozhodol Vám, christneťáckym čitateľom, predstaviť tento dôkaz takpovediac „po lopate“ – aby aj tí z Vás, ktorí logiku, matematiku alebo filozofiu neštudujete, ste mohli nahliadnuť do geniality tohto majstrovského „ontologického“, axiomaticko-deduktívneho dôkazu. Pokúsim sa teda byť čo najzrozumiteľnejší a logické formuly (čiže logické formalizované vyjadrenia resp. „skratky“) zobrazovať len pre zaujímavosť a prednosť dám slovnému výkladu. Dúfam, že Vás následne Gödel nadchne a povzbudí Vášho intelektuálneho ducha. :-)

Prosím zároveň, že keď zhliadnete celý článok, aby Vás tie logické formuly a skratky neodradili – naozaj všetko je dostatočne vyložené slovne, takže aj bez pochopenia formúl Gödelov dôkaz takmer naisto pochopíte. ;-) Ospravedlňujem sa za neobyčajne veľkú dĺžku článku, ale ak mám všetko vysvetliť „po lopate“, tak to musí ísť na úkor stručnosti.

Blížia sa nám voľby do Európskeho parlamentu a členovia EÚ si dali silné predsavzatie ratifikovať vo svojich národných parlamentoch už dobre známu Lisabonskú zmluvu. Môj tatino síce nie je profesionálny analytik, ale intelektuálna diskusia s ním na tému Lisabonskej zmluvy priniesla svoje hojné ovocie – a ja by som Vám, drahí čitatelia, chcel stručne zhrnúť výsledok našich rozhovorov.

V Európe máme aj skeptikov, aj nadšencov, aj vyslovene odporcov EÚ. Ja som skôr nadšenec, ale ak nahliadnem do Lisabonskej zmluvy, stávam sa skôr skeptikom „klausovského“ typu. Pozrimeže sa na Lisabonskú zmluvu z viacerých strán – pozrime si názor skeptika, nadšenca a odporcu. Ja k ním pridám ešte aj názor kresťana. A utvorme si následne svoj vlastný názor. :-)

Tento blogový článok vzniká z podnetu dialógu dvoch kňazov, ktorý tu chcem sprostredkovať. Ide o dvoch známych spisovateľov, dokonca v jednom prípade o veľkú autoritu. Český katolícky kňaz a biológ Marek Orko Vácha a slovenský otec kardinál Ján Chryzostom Korec. Mal som totiž tú možnosť si prečítať od týchto dvoch Božích služobníkov ich diela – najmä od kardinála knihu „Kresťanstvo nás robí ľuďmi“ (1) a od Orka Váchu „Tančiace skaly“ (2) a „Návrat k stromu života“ (3). Po preskúmaní týchto troch kníh som dospel k názoru – dúfam, že správnemu – že otec kardinál verí v hypotézu Inteligentného dizajnu a Orko v evolučnú teóriu. Ak sa mýlim, prosím, opravte ma a hneď sa otcovi kardinálovi bez váhania ospravedlním. Skúsim však teraz vychádzať z ich vlastných písaných slov a zrealizovať v týchto podmienkach nejakú tú komparáciu. :-)

„Anjel smrti“ – Dr. Josef Mengele – ktorý poslal v nacistickom Osvienčime do plynovej komory vyše 400 tisíc Židov a pred ich smrťou na nich robil morbídne experimenty, sa raz vyjadril, že na svete sú len dva národy, ktoré môžu vládnuť svetu. Nemci (vtedy Árijci) a Židia. Tým sa odlišoval od essesákov, ktorí židovskú krv považovali za absolútne bez dôstojnosti a ceny. Ale „keďže ja som Nemec, tak musím proti Židom, našej konkurencii, bojovať...“ (1). A tak bojoval. Určite sa zhodneme, že holokaust je vyvrcholením stáročného prenasledovania Židov, pričom nesmieme zabúdať na veľké množstvo menších pogrôm počas dejín.

Môj obľúbený filozof Friedrich Nietzsche – obľúbený nie vďaka jeho názorom, ale vďaka jeho originalite a štylistickému talentu – napísal v jednom svojom diele, že Židia sú najpozoruhodnejší národ svetových dejín. (2) A ja, drahí čitatelia, nejak s touto myšlienkou koketujem. Pravda, Nietzsche obvinil Židov, že zvrátili morálku a postavili ju na hlavu, ale napriek tomu ich neskrývane vždy obdivoval pre ich nevšednú silu prežiť za každých okolností. A keby len prežiť! Oni majú dokonca úžasnú chuť k moci a vedia svoj kolosálny pud sebazáchovy priam čarovne zúžitkovať. ;-)

Istý geniálny matematik, diplomat a filozof – jeden z posledných polyhistorov z 18. storočia – Gottfried W. Leibniz raz napísal, že fenomén náhody vyplýva priamo z našej neznalosti skutočných príčin toho, čo sa údajne malo stať takpovediac náhodne. To znamená, že náhoda vlastne nejestvuje – to len my nie vždy poznáme príčiny jednotlivých javov. Náhoda je veru ozrutánsky strašiak vo filozofickom myslení a má dokonca moc rozdeliť na dva tábory aj samotných kresťanov. Veríš v náhodu? „Verím, jestvuje aj náhoda, náhodne sa splietajú gény pri počatí, náhodne burácajú blesky pri búrke, náhodne okolo mňa prešiel akurát tento kňaz.“ Neveríš v náhodu? „Neverím, všetko má svoje odôvodnenie a skrytý zmysel!“

Pozorujem, že kresťan má silnú tendenciu neveriť v náhodu. Vidí za udalosťami a situáciami, do ktorých ho život dennodenne privádza, riadenie vyššou silou. Cíti niečo, čo by sme mohli nazvať „starostlivosť Božej prozretelnosti“.

Avšak naopak neveriaci alebo ateista náhodnosť obhajuje, ba stáva sa jeho čelným argumentom. „Všetko sa dá vysvetliť inak, než ako zásah Boha!“ vraví. „Na to máme predsa vedu!“

Chceš pociťovať Boha vo svojom živote? Chceš vnímať Jeho pôsobenie? Áno? Nuž, budeš musieť uspôsobiť svoju myseľ „Jeho prístupu“ voči nám ľuďom – ale neboj, nie je to ťažké. :-)