„Neraz si myslíme, že poníženosť znamená ísť pokojní, ísť možno so sklonenou hlavou pozerajúc na podlahu ... ale aj prasatá kráčajú so sklonenou hlavou: toto nie je poníženosť.

Pán nám hovorí: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35).

Ako Mária v Káne, snažme sa naučiť byť vnímavými na našich námestiach a v našich dedinách a rozpoznať tých, ktorých život je „oslabený“; ktorí stratili – alebo boli olúpení o – dôvody k oslave.

Duch Svätý je strojcom Ježišovho a tiež nášho krstu. On otvára oči nášho srdca pravde, plnej pravde. On nás pobáda kráčať v živote po ceste lásky.

Práve vtelenie Božieho Syna nám ukázalo, aký je Boh a ako koná. On nekraľuje nad svetom v chladnom a nekonečnom odstupe. Nie je najvyššou bytosťou, ktorá sa zaoberá sebou samým. On je láska.

Prežívame posledné chvíle adventu, ktorý nám pripomína ten dejinný advent, čiže očakávanie príchodu Mesiáša na túto zem.

...Plodnosť je milosť, ktorú si vyprosujeme od Boha. Je to dobrodenie mať deti, ktoré nám zatvoria oči pri našej smrti, povedal Svätý Otec, a uviedol príklad starého misionára v Patagónii. Ako deväťdesiatročný hovoril, že život mu prešiel ako jeden dych, no počas svojej poslednej choroby mal pri sebe množstvo duchovných detí. Pápež František nakoniec upriamil pozornosť na blížiace sa Vianoce:

„Tu sú prázdne jasličky. Môžeme sa tam pozrieť. Môže to byť symbol nádeje, pretože príde Dieťa. Môže to byť muzeálny predmet, prázdny po celý život. Naše srdce je takými jasľami. Aké je moje srdce? Je prázdne, stále prázdne - ale je otvorené neustále prijímať a darúvať život? Aby prijímalo a bolo plodným? Alebo bude zakonzervované ako muzeálny objekt, ako srdce, ktoré nikdy nebolo otvorené pre život a pre darovanie života?“