Nezabudnime na možnosť získania odpustkov pre duše zosnulých, pripomeňme si slová sv. otca Františka k mimoriadnemu Svätému roku milosrdenstva a zoznam chrámov s bránou milosrdenstva.

...Aby veriaci na týchto posvätných miestach mohli zažiť a dosiahnuť odpustky musia na znak hlbokej túžby po opravdivom obrátení uskutočniť krátku púť k svätej bráne. Je dôležité, aby bol moment získania odpustkov spojený predovšetkým so sviatosťou zmierenia a so slávením Eucharistie, zahrnujúcim reflexiu nad milosrdenstvom. Nutné je pripojiť vyznanie viery a modlitbu za Svätého Otca a na úmysly, ktoré nosí v srdci pre dobro Cirkvi a celého sveta.
PODĽA ŽELANIA SVÄTÉHO OTCA NECH SA ODPUSTKY SVÄTÉHO ROKA STANÚ SKUTOČNÝM ZÁŽITKOM BOŽIEHO MILOSRDENSTVA, KTORÉ VYCHÁDZA V ÚSTRETY VŠETKÝM S TVÁROU OTCA, KTORÝ PRIJÍMA A ODPÚŠŤA A ÚPLNE ZABÚDA NA SPÁCHANÝ HRIECH....

Aj v tomto roku pozývame k pôstu a modlitbám za kňazov. 40-dňová reťaz pôstu a modlitieb bude trvať od sviatku Sedembolestnej Panny Márie, teda od 15.9. do 24.10.2016. Ak sa zapojíš, môžeš si vybrať ľubovoľný deň (prípadne aj viac) v tomto období a obetovať ho za našich duchovných otcov.

ZA ČO SA POSTIŤ A MODLIŤ?

Pôstne úmysly môžu byť rôzne. Naše obety a modlitby potrebujú aj kňazi starí a chorí. Kňazi so zraneným srdcom, spútaní rôznymi závislosťami, alebo takí, ktorí sa cítia vyhorení. Pôst môžeš obetovať za pastiera vo svojej farnosti, za kňaza, ktorý ťa krstil, či vyslúžil a aj dnes vysluhuje sviatosti. Ale aj za tých kňazov, ktorí ti najviac pomohli na ceste k Bohu. Môžeš ho tiež obetovať za nové povolania do kňazstva, či za odvahu pre chlapcov urobiť konkrétne rozhodnutie ako reakciu na Božie povolanie.

...Nasledovanie Ježiša je záväzkom serióznym a súčasne i radostným; vyžaduje radikálnosť a odvahu, aby sme božského Učiteľa rozpoznali v tom najchudobnejšom a vyraďovanom zo života a aby sme mu poslúžili. Preto dobrovoľníci, ktorí z lásky k Ježišovi slúžia posledným a núdznym, neočakávajú nijaké poďakovanie ani odmenu, ale vzdávajú sa toho všetkého, pretože objavili skutočnú lásku. A každý z nás môže povedať: Tak, ako Pán prišiel v ústrety mne a sklonil sa nado mnou vo chvíli núdze, aj ja idem v ústrety jemu a skláňam sa nad tými, ktorí stratili vieru alebo žijú akoby Boh neexistoval, nad mladými, ktorí sú bez hodnôt a ideálov, nad rodinami v kríze, nad chorými a väznenými, nad utečencami a imigrantmi, nad slabými a bezbrannými telesne i duchovne, nad mladistvými ponechanými na seba samých, ako aj nad opustenými staršími ľuďmi. Kdekoľvek sa objavuje vystretá ruka, ktorá žiada o pomoc postaviť sa na vlastné nohy, tam má byť naša prítomnosť a prítomnosť Cirkvi, ktorá podopiera a dáva nádej. A toto treba konať v živej spomienke na Pánovu ruku, ktorú ku mne vystrel vtedy, keď som bol na zemi..

...Keď sa nám v živote stane, že hľadíme dolu namiesto toho, aby sme hľadeli hore, môže nám pomôcť táto veľká pravda: Boh je verný v láske k nám, dokonca je v nej zanovitý. Pomôže nám myslieť na to, že nás miluje viac, než my milujeme seba samých, že nám verí viac, než my veríme sebe samým, že nám „vždy drží palce“ ako fanúšik, ktorý sa nikdy nedá odradiť. Vždy nás očakáva s nádejou, dokonca aj keď sa uzatvárame do svojich zármutkov, neustále sa ponosujúc na zakúsené krivdy a na minulosť. No mať záľubu v smútku nie je dôstojné našej duchovnej postavy! Je to naopak vírus: táto záľuba v smútku je vírus, ktorý napadá a blokuje všetko, zatvára každé dvere, bráni rozvinutiu života, novému začiatku. Boh je však zanovito plný nádeje: vždy verí, že môžeme znovu vstať a nevzdáva sa, keď nás vidí vyhasnutých a bez radosti. Je smutné vidieť mladého človeka bez radosti. Pretože sme vždy jeho milovanými deťmi. Pripomínajme si to na začiatku každého dňa. Bude osožné, ak to povieme každé ráno v modlitbe: „Pane, ďakujem ti, lebo ma miluješ; som si istý, že ma miluješ; daj, aby som si zamiloval môj život!“. Nie moje nedostatky, ktoré treba napraviť, ale život, ktorý je veľkým darom: je to čas milovať a byť milovanými.

.«Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,35-36).

Tieto Ježišove slová prichádzajú v ústrety otázke, ktorá viackrát zaznieva v našej mysli a našom srdci: „Kde je Boh?“ Kde je Boh, ak je vo svete zlo, hladní a smädní ľudia, bezdomovci, ľudia na úteku, utečenci? Kde je Boh, keď nevinní ľudia umierajú príčinou násilia, terorizmu a vojen? Kde je Boh, keď neľútostné choroby lámu životné a citové putá? Alebo keď sa zneužívajú a ponižujú deti, a aj oni samé trpia príčinou ťažkých ochorení? Kde je Boh zoči-voči nepokoju pochybujúcich a sužovaných na duši? Sú otázky, na ktoré niet ľudských odpovedí. Môžeme iba hľadieť na Ježiša a pýtať sa jeho. A Ježišova odpoveď je táto: „Boh je v nich“. Ježiš je v nich, trpí v nich a hlboko sa stotožňuje s každým. Až tak je s nimi spojený, že tvoria „jedno telo“.