Som fanúšik sci-fi seriálu Hviezdna brána, ktorý poznám už dlho, no až v súčasnosti som ho začal sledovať od jeho začiatku a pravidelne na televízii Nova ho aj sledujem (hoci teraz cez semester ho nie vždy stihnem). A tam sa stretávam s fiktívnymi mimozemskými civilizáciami, ktoré sú mnohokrát vyspelejšie než naša „Taura“ (teda Zem) a často túto vyspelosť zdôvodňujú tým, že ich civilizácia je staršia, alebo dokonca že „zrejme nemali temný stredovek“, takže sa ich veda mohla nerušene a rýchlo vyvíjať. To ma privádza k zamysleniu nad dejinami našej pozemskej techniky a miery technizácie našej civilizácie.

Prečo sa prudká technizácia začala až tak pomerne neskoro, teda v novoveku? Kde by sme boli, keby sa ľudia systematicky venovali experimentálnemu rozvoju vedy už v staroveku alebo v stredoveku? Pozrime sa na tieto otázky trošku bližšie. Hm.
-

Drahí moji čitatelia, keď filozof Immanuel Kant (1724 – 1804) predstavil svoje vyše osemstostranové dielo „Kritika čistého rozumu“, tak francúzski a nemeckí osvietenci nadobudli intenzívny a pre nich veľmi príjemný pocit, že všetky dôkazy Božej existencie známe ako ontologické, ale aj iné scholastické dôkazy, že všetka táto práca predošlých generácií je takpovediac poprená a zdrvujúco zaprataná do hrobu. Tak sa otvorili cesty anglosaskému deizmu a francúzskemu ateizmu úplne dokorán. Deväťnáste storočie sa následne stalo storočím ateistických filozofických smerov a romantizmov obracajúcich pohľad od Boha len na človeka a na rozvoj jeho búrlivého kapitalizmu živiaceho spotrebiteľské chúťky v koloniálnych impériách.

Filozofi a myslitelia od vydania Kantovej kritiky (1781) až do vydania „Logiky vedeckého skúmania“ (1934), o ktorej bude reč nižšie, dúfali, že metafyziku porazili. Že ju odsunuli do sveta fantasmagórií, nezmyslov, dialektických ilúzií a absurdných hlúpostí, ktoré zdravý rozum „pozitivistu“ (teda akože človeka, čo verí vo vedu, a nie v Boha a v metafyziku) šmahom ruky odmietne. Metafyzika sa zaoberá „svetom“, čo je poza bežnú fyziku, teda svetom deduktívne odvodzovaných systémov, ktoré spoznávame len z rozumu, a nie zo skúsenosti. A tento svet ani skúsenosťou overiť nemôžeme. Patrí sem aj Boh, aj náboženstvá, ktoré pridávajú k metafyzike ešte aj lesk „Božieho zjavenia“. Drahí čitatelia, „to veda je kráľovnou“, hovoria pozitivisti 19. a 20. storočia. „To veda overiteľná zmyslovou skúsenosťou je realita! A nie fantazijné báchorky o Bohu a čo my vieme, čo si ešte metafyzici vysnili...“ Metafyzika, a s ňou aj naše „vedecky nie dobre overiteľné“ kresťanstvo, dostali tvrdú ranu.

Aspoň tak sa do roku 1934 myslelo. A potom sa niečo stalo... Drahí čitatelia, na scénu prišiel KARL POPPER.

Rakúsko-americký matematik a logik svetového formátu Kurt Gödel (1906 – 1978) okrem iného vo svojej pozostalosti zanechal – Kantovým slovníkom vyjadrené – ONTOLOGICKÝ DÔKAZ BOŽEJ EXISTENCIE, kde sa usiloval formalizovať predchádzajúce ontologické dôkazy sv. Anzelma, prípadne Descarta a vyhnúť sa pritom Leibnizovým a Kantovým kritikám. Je to skutočne pozoruhodné dielo majstra logiky a dobrého priateľa Einsteina. Keďže však je toto dielo písané ťažkým jazykom „modálnej logiky druhého rádu“ (a teda aj pomocou tzv. logických formúl), tak je mnohým z nás neprístupné, najmä ak neštudujeme logiku, filozofiu, matematiku a podobne. A to je dôvod, prečo som sa rozhodol Vám, christneťáckym čitateľom, predstaviť tento dôkaz takpovediac „po lopate“ – aby aj tí z Vás, ktorí logiku, matematiku alebo filozofiu neštudujete, ste mohli nahliadnuť do geniality tohto majstrovského „ontologického“, axiomaticko-deduktívneho dôkazu. Pokúsim sa teda byť čo najzrozumiteľnejší a logické formuly (čiže logické formalizované vyjadrenia resp. „skratky“) zobrazovať len pre zaujímavosť a prednosť dám slovnému výkladu. Dúfam, že Vás následne Gödel nadchne a povzbudí Vášho intelektuálneho ducha. :-)

Prosím zároveň, že keď zhliadnete celý článok, aby Vás tie logické formuly a skratky neodradili – naozaj všetko je dostatočne vyložené slovne, takže aj bez pochopenia formúl Gödelov dôkaz takmer naisto pochopíte. ;-) Ospravedlňujem sa za neobyčajne veľkú dĺžku článku, ale ak mám všetko vysvetliť „po lopate“, tak to musí ísť na úkor stručnosti.

Tento blogový článok vzniká z podnetu dialógu dvoch kňazov, ktorý tu chcem sprostredkovať. Ide o dvoch známych spisovateľov, dokonca v jednom prípade o veľkú autoritu. Český katolícky kňaz a biológ Marek Orko Vácha a slovenský otec kardinál Ján Chryzostom Korec. Mal som totiž tú možnosť si prečítať od týchto dvoch Božích služobníkov ich diela – najmä od kardinála knihu „Kresťanstvo nás robí ľuďmi“ (1) a od Orka Váchu „Tančiace skaly“ (2) a „Návrat k stromu života“ (3). Po preskúmaní týchto troch kníh som dospel k názoru – dúfam, že správnemu – že otec kardinál verí v hypotézu Inteligentného dizajnu a Orko v evolučnú teóriu. Ak sa mýlim, prosím, opravte ma a hneď sa otcovi kardinálovi bez váhania ospravedlním. Skúsim však teraz vychádzať z ich vlastných písaných slov a zrealizovať v týchto podmienkach nejakú tú komparáciu. :-)

blog presunutý na http://mojakomunita.sk/web/didymus.oamd/blog

Práve som čítal prepis besedy amerického kozmonauta Eugena Cernana so študentami pražských gymnázií, ktorá sa uskutočnila 19. júna 2008 v pražskom Národnom múzeu. Eugen Cernan, ktorého prarodičia z matkinej strany pochádzali z Čiech a z otcovej zo Slovenska, patrí medzi legendy kozmonautiky - ako člen posádky Gemini 9A bol tretím človekom, ktorý vystúpil do kozmu, ako člen Apolla 10 riadil v rámci generálky letov na Mesiac pristávací modul až do výšky 16 km nad povrch Mesiaca a ako kapitán Apolla 17 bol doteraz posledným človekom, ktorý stál na Mesiaci.