Prežívanie staroby ako prípravy na stretnutie s Bohom. Hovorí P. Lombardi:

„V prvom rade je to svedectvo, ktoré nám vekom pokročilý emeritný pápež dáva o spôsobe, akým prežíva duchovne túto fázu svojho života v utiahnutí. Je to život, ktorý prežíva kráčajúc smerom ku stretnutiu s Bohom tvárou v tvár. ... Príprava na smrť, príprava na záver vlastného života, na stretnutie s veľkým tajomstvom Boha. A pápež Benedikt o tom hovorí s veľkou úprimnosťou a jasnosťou, ktoré napĺňajú úžasom a hlbokým pohnutím. Hovorí o veľkých otáznikoch, ktoré si človek kladie približujúc sa k prahu tohto tajomstva, o veľkých otázkach ako prítomnosť zla vo svete, alebo slová Ježiša v evanjeliu, ktoré znejú tak veľké a neraz náročné pre neho na interpretáciu.

...,,Do nepriameho styku s Matkou Terezou som prišiel už pred tým, a to na Medzinárodnom eucharistickom kongrese v Pittsburghu v roku 1976. Matka Tereza tam mala stretnutie s mladými študentmi. Vtedy sa v Spojených štátoch prejavoval feminizmus, a tak prvá otázka bola, čo si myslí o kňazstve žien. Odpovedala: Nemám hlboké teologické vzdelanie, ale jedno si myslím, že keby  Ježiš Kristus chcel, aby ženy boli kňazmi, tak by najprv udelil kňazstvo svojej matke Panne Márii.“.

,,Sprevádzal som pápeža Jána Pavla II. na jeho ceste v Indii a Matka Tereza nás vodila v dome, kde založila svoju rehoľu a ukazovala nám svojich chorých. Pamätám si, ako vedľa nás bolo počuť chrčanie umierajúceho človeka, ktorý bol už ale zaopatrený, očistený, a pritom to nebol asi ani kresťan. Tam sme očividne spoznali jej prácu.“.

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Telegramom zaslaným predsedovi Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislavovi Zvolenskému Svätý Otec František dnes vyjadril sústrasť s úmrtím kardinála Jána Chryzostoma Korca. Uvádzame ho v plnom znení.

Jeho najdôstojnejšej excelencii Mons. Stanislavovi Zvolenskému, bratislavskému arcibiskupovi a predsedovi Konferencie biskupov Slovenska.

8. januára sme si pripomenuli 120.výročie narodenia veľkého syna poľského národa a jedného z najväčších postáv kresťanstva v 20.storočí, sv. Maximiliána Márie Kolbeho.