Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Telegramom zaslaným predsedovi Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislavovi Zvolenskému Svätý Otec František dnes vyjadril sústrasť s úmrtím kardinála Jána Chryzostoma Korca. Uvádzame ho v plnom znení.

Jeho najdôstojnejšej excelencii Mons. Stanislavovi Zvolenskému, bratislavskému arcibiskupovi a predsedovi Konferencie biskupov Slovenska.

8. januára sme si pripomenuli 120.výročie narodenia veľkého syna poľského národa a jedného z najväčších postáv kresťanstva v 20.storočí, sv. Maximiliána Márie Kolbeho.

Pamätáte si to ešte? Kardinál stojac v strede balkóna sv. Petra v prítmí večera, a predsa ožiarený toľkými fotoaparátmi, sa prihovára zhromaždeným ľuďom. Keď sa z neho stal v r. 2011 protodiakon, pápež Benedikt XVI. mu vraví: „Vy budete ohlasovať môjho nástupcu!“ „Nie!“ ohradil sa kardinál. No pápež sa nemýlil. V istých detských internetových novinách písali, že okrem pápeža bude ešte jeden muž hlboko rozrušený. O 20.09, 13. marca 2013, to bola pravda. Z balkóna totiž znelo: „Annuntio vobis gaudium magnum! Habemus papam!“ Slová vyriekol s francúzskym akcentom, potom sa elegantne uklonil a ešte elegantnejšie sa usmial. Jean-Louis Pierre Tauran¹.

Naše prvé stretnutie bolo po porocesii so sochou Panny Márie fatimskej. Len tak ma chytil za ruku a šli sme spolu kúsok cesty. Na jej konci mi povedal: "Prídeš mi do Banskej Bystrice robiť pomocníka." Mal som vtedy 6 rokov.