zo spomienkového prejavu Benedikta XVI. za zosnulým kardinálom Joachimom Meisnerom

...Dve veci mu v poslednom čase dodávali stále viac radosti a istoty: tá prvá, opakovane mi referoval, ako ho napĺňa hlbokou radosťou, keď vo sviatosti pokánia zažíva, ako práve mladí ľudia, hlavne aj mladí muži, zažívajú milosť odpustenia, ten dar, že skutočne našli život, ktorý im môže dať iba Boh. 

Tou druhou vecou, ktorá ho stále znova nanovo dojímala a prinášala mu radosť, bol tichý nárast eucharistickej poklony. Na svetových dňoch mládeže v Kolíne toto bolo pre neho ústredným bodom: aby bola poklona, ticho, v ktorom iba Pán hovorí k ľuďom a k srdciam.

Niektorí odborníci na pastoráciu a liturgiu boli názoru, že takéto ticho pri adorácii Pána sa pri takom obrovskom počte ľudí nedá dosiahnuť. Niektorí boli zaiste aj názoru, že eucharistická poklona je prekonaná, pretože Pán chce byť prijímaný v eucharistickom chlebe, a nie adorovaný. Ale že tento chlieb nemožno jesť ako hocijakú potravinu a že prijímanie Pána v eucharistickej sviatosti vyžaduje všetky dimenzie našej existencie, že prijímanie musí byť poklonou, to sa medzičasom stalo opäť veľmi zrejmým.

Otázky z homílie pápeža Fratiška – Sme schopní zažívať bolesť druhých, trpieť s trpiacimi, vcítiť sa do situácie druhých, do situácie ich utrpenia? – majú jedno spoločné: ukazujú na nedostatok empatie.
Ak mu chceme čeliť, je dobré porozumieť aj tomu, ako sa takýto nedostatok empatie vyvinie a prejavuje.
Téme sa kedysi venovala i relácia slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu:
Očami viery, vedy a kultúry: Patologické dôsledky porúch vo vývine - Narcizmus.
Nielen slová pápeža Františka, ale aj slovenská súčasnosť ukazuje, že táto téma je stále aktuálna. Preto reláciu Vatikánskeho rozhlasu ešte doplníme poznatkami odborníkov a praktickými skúsenosťami z pastorácie.
(aktualizované!)

A predsa hrozno nie je kyslé!
Benedikt XVI.vyzýval upozorňovať na spôsoby myslenia a konania, ktoré protirečia pravde a nesledujú cestu dobra. Nevyskytujú sa iba v cirkvi, ale prakticky vo všetkých oblastiach spoločenského života.
V súčasnosti sa v psychológii používa mnoho rozličných psychoterapeutických škôl, postupov a teórií, ktoré nie sú celkom vo vzájomnom súlade. Pokiaľ by to bolo dané len tým, že ich autori zamerali svoju pozornosť iba na niektoré aspekty duševného života a iné vynechali, nemuselo by nás to zvlášť vyrušovať, hoci v niektorých prípadoch si tieto teórie aj priamo protirečia. Existujú však aj indície, že niektoré psychologické teórie môžu byť v hlbokom rozpore nielen s inými teóriami, ale aj so samotnou ľudskou prirodzenosťou a tým môžu človeka poškodzovať.
Náboženstvo Sigmund Freud označil ako neurózu. Svojej manželke Freud celý život bránil praktizovať židovskú vieru. Roku 1923 v spise Ja a Ono rozvinul materialistický, tzv. štrukturálny model psychiky (ego, superego a id), ktorý sa stal jeho spoločensky najvplyvnejším konceptom a vtedy u neho aj vypukla rakovina hornej čeľuste. Od tej doby sa zaujímal už len o kultúrno-psychologické teórie, ktorými interpretoval náboženstvo ako ilúziu. Dlho odmietal bolesť tlmiace lieky, aby mu netlmili myslenie. Keď už boli bolesti neúnosné, požiadal Freud lekára Maxa Schura o eutanáziu morfínom. Podľa Schura sa tak rozhodol po prečítaní Balzacovho románu Šagrénová koža.
Vznik rakoviny načasovaný práve vtedy, keď Freud publikoval svoju psychoanalytickú teóriu nemusel byť náhodný.
Ukázalo sa tým, že Freudova teória bola patogénnou interpretáciou reality už u svojho autora?
Propagoval Freud svoju psychoanalytickú teóriu aj za cenu vlastného života?
Kniha Múdrosti 1, 11: „Chráňteže sa neužitočného reptania, uchráňte si jazyk od ohovárok, lebo ani tajná reč neuniká trestu: ústa, ktoré klamú, zabíjajú dušu.“
Freudov príbeh naznačuje, že klamlivé reči môžu niekedy zabíjať i telo…

Mnohí ľudia na Slovensku majú pocit, že politika je vo všeobecnosti tak špinavá záležitosť, že normálni a slušní ľudia sa v nej apriori nemôžu vyskytovať. Práve to údajne má byť dôvodom, prečo sa na Slovensku nemáme dobre.
Budem s týmto názorom polemizovať. Aby ma niekto nepodozrieval, že robím skrytú reklamu niektorej súčasnej slovenskej politickej strane, použijem príklad práve z doby, ktorá bola rovnako „zložitá“, ako tá naša, ale ktorá nemá politickú súvislosť so súčasnou slovenskou spoločnosťou.
Bude to švajčiarsky dôkaz – a ak ho budeme nasledovať, možno sa aj my môžeme dopracovať k takému životu, aký žil ten slušný človek zo Švajčiarska.
Tento švajčiarsky politik bol viac, než iba slušným človekom. Bol mnohostranne úspešným človekom. Bol ženatý, mal desať detí a uživil ich. Popri tom stačil pôsobiť i v politike a zachovať si charakter… a oveľa viac!

Dokončenie životného príbehu a posolstva svätého Mikuláša z Flüe – politika a mystika, ktorý sa narodil pred 600 rokmi, ale má čo povedať aj dnešnej dobe.

Prvá časť príbehu je tu.

Fotografie sv. Terezky z Lisieux
Pieseň Vivre d'Amour - Sylvie Buisset

Prežívanie staroby ako prípravy na stretnutie s Bohom. Hovorí P. Lombardi:

„V prvom rade je to svedectvo, ktoré nám vekom pokročilý emeritný pápež dáva o spôsobe, akým prežíva duchovne túto fázu svojho života v utiahnutí. Je to život, ktorý prežíva kráčajúc smerom ku stretnutiu s Bohom tvárou v tvár. ... Príprava na smrť, príprava na záver vlastného života, na stretnutie s veľkým tajomstvom Boha. A pápež Benedikt o tom hovorí s veľkou úprimnosťou a jasnosťou, ktoré napĺňajú úžasom a hlbokým pohnutím. Hovorí o veľkých otáznikoch, ktoré si človek kladie približujúc sa k prahu tohto tajomstva, o veľkých otázkach ako prítomnosť zla vo svete, alebo slová Ježiša v evanjeliu, ktoré znejú tak veľké a neraz náročné pre neho na interpretáciu.