Cestoval som vo vlaku v kupé celkom sám. Potom pristúpila jedna dievčina, rozprával mladý slepý Ind. Muž a žena, ktorí ju vyprevádzali, boli asi jej rodičia. Odporúčali jej mnoho vecí.

Ľudia niekedy povedia: „Viete, ja mám strach, že keď sa Bohu úplne odovzdám, všetko mi zoberie.“ Najlepšie je na takúto obavu si posvietiť: „A o čo všetko sa bojíš?“

Spal som a sníval, že život je radosťou.
Prebudil som sa a zakúsil, že život je službou.
Začal som slúžiť a zistil som,
že služba je radosťou.

Nechuť vstupovať do rozhovorov, nechuť nadväzovať vzťahy, smiať sa a plakať spolu. Keď už ani rozhovor so sebou samým nefunguje. Keď panuje všade navôkol i vo vnútri ticho.

Môže byť človek ešte viac sám? - keď mu ujde znechutený aj posledný spoločník – svoje vlastné Ja...

Všetko, čo je v nás, city, potreby, vášne, predstavy,
všetko musíme ponúknuť Bohu, aby to premenil.
Premena znamená, že sa naše myšlienky a city otvoria pre Boha.

Vernosť priateľa spoznáme iba v búrke.

Vo viedenských mládežníckych novinách Kontakt v čísle 11/79, sa objavil takýto oznam:
„Hľadá sa človek, jeden z troch miliárd.
Výška a vonkajší vzhľad nie sú podstatné.