Človek nosí v sebe prirodzenú túžbu po slobode. Aj v dnešnom svete sa veľa hovorí o tejto spomínanej ľudskej túžbe. A predsa okolo nás denne vidíme ľudí, ktorí sú často dostatočne hmotne zabezpečení, správajú sa navonok ako slobodní, ale v skutočnosti nie sú slobodní. Táto myšlienka nás vedie k tomu, aby sme podstatne odlíšili slobodu, ktorá sa nám v dnešnom svete často predstavuje tým najklamnejším spôsobom, od slobody, ktorú nám predstavuje Otcova prozreteľná láska.

Boh je stvoriteľom vznešenej prírody. Človek žijúci z viery môže v nej vidieť veľkodušný prejav Otcovej lásky voči svojim stvoreniam. Mnohé prírodné krásy oslovujú ľudského ducha a privádzajú ho k večnému pôvodcovi. Preto sa človek zvyčajne rád pohybuje po lúkách a kopcoch, obdivujúc zázraky, ktoré vidí okolo seba. Pôvodná príroda, tak ako vzišla z rúk Stvoriteľa, je obyčajne výnimočne očarujúca. Vybrať sa do lesov s neoznačenými turistickými chodníkmi je zaujímavé, ale zároveň i nebezpečné, pre možnú stratu orientácie. Nie je ľahká situácia, v ktorej človek má svoj vytýčený cieľ cesty, ale nevie, akým smerom má ísť.

Stvoriteľ sa sám dobrovoľne rozhodol vysadiť kvetinovú záhradu veľkej ľudskej rodiny. Nemusel to uskutočniť, ale chcel. Pohľad na túto Božiu záhradu prináša radosť i smútok. Vidno mnohé kvitnúce kvety, oslovujú pozerajúceho krásou. No najkrajšie sú tie najmenšie, nepatrné, očiam skoro neviditeľné. Mnohé kvety uschýnajú a odumierajú. V strede záhrady sa nachádza jeden výnimočný kvet. Javí sa ako nenápadný, ako by túžil byť úplne ukrytý.

Už ubehlo niekoľko týždňov odvtedy, čo som sa zamýšľal nad anketou, ktorej výsledok nekompromisným spôsobom odhaľuje súčasný stav života viery kresťanov.
Končiac prvý príspevok som prisľúbil i pokračovanie, ktoré si vám teraz dovoľujem predložiť...

O kresťanských hodnotách...

Kresťanské hodnoty, kresťanská kultúra, kresťanské základy "kresťanskej" Európy... Až priveľmi ľahko pristupujeme na túto hru sveta o náboženských hodnotách a systémoch, na základe ktorej my sami začíname vnímať život viery a kresťanstvo ako hodnotový systém, súbor morálnych, resp. etických pravidiel svedčiacich o výške ducha kresťanov.

...my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť. (1 Kor 1,23-24)

Prvokresťanské ohlasovanie radostnej zvesti je neodlučiteľne spojené so svedectvom kríža. Je to práve kríž, ktorého realita dodáva úžasnú silu a vedomie neotrasiteľnosti Božieho rozhodnutia sa pre človeka: "Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?" (Rim 8,32)

podľa Sacrosanctum Concilium, č. 5 - 6

5. Boh, „ktorý chce všetkých ľudí spasiť a priviesť k jasnému poznaniu pravdy (1Tim 2,4), „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi otcom ústami prorokov (Žid 1,1), keď však nadišla plnosť časov, poslal svojho Syna, Slovo, ktoré sa stalo telom, aby ohlasoval blahozvesť chudobným a uzdravoval skrúšených srdcom, ako „lekár tela i duše, sprostredkovateľ medzi Bohom a ľuďmi. Lebo jeho ľudská prirodzenosť bola v jednote osoby Slova nástrojom nášho spasenia. A tak v Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dala sa nám plnosť služby Božej.

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3, 1-2)

Keď Ján Krstiteľ začínal pôsobiť, v národe vládla nespokojnosť hraničiaca so všeobecnou vzburou. Judea bola pod priamym dohľadom Ríma. Tyrania rímskych vládcov, ako aj ich rozhodné snahy zaviesť pohanské symboly a zvyky, vyvolávali odboj. Uprostred sporov a boja bolo počuť z púšte hlas, hlas burcujúci a neústupný, no predsa plný nádeje: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Jánove prenikavé slová presviedčali poslucháčov.