...„«Človeče, prečo máš o sebe takú nízku mienku, keď si taký drahocenný pre Boha? Prečo, keď si taký ctený u Boha, sa nerozumne pripravuješ o svoju úctu? Prečo skúmaš, odkiaľ si bol vzatý a nehľadáš, pre aký účel si bol stvorený?»

Tieto slová, ktorá sme práve počuli, vyslovil sv. Peter Chryzológ, biskup Ravenny v piatom storočí po Kristovi, teda pred 1500 rokmi. Odvtedy sa zmenil dôvod, pre ktorý človek opovrhuje samým sebou, ale samotná skutočnosť sa nezmenila. V čase Chryzológa bol dôvod ten, že človek «bol vzatý zo zeme», že je prach a na prach sa obráti (Gen 3,19); dnes je dôvodom opovrhnutia to, že človek je menej než ničím v bezhraničnej veľkoleposti vesmíru.“

Ako ďalej pokračoval páter Cantalamessa, práve skutočnosť, že človek je schopný vzťahov, dokazuje, že je obrazom Boha. Citoval pri tom aj slová súčasného pravoslávneho teológa Ioannisa Zizioulasa.

Neuhýbaj pred kladivom, ktoré ťa udiera.
Pozeraj sa na dláto, ktoré sa do teba vrýva a na ruku,
ktorá ťa tvaruje.
Skúsený a milujúci architekt môže podľa svojej vôle urobiť z teba

...Prvé podobenstvo je situované do rámca svadobnej hostiny. Ježiš hovorí: «Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ ... Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto» (Lk 14,8-9). Týmto odporúčaním Ježiš nemieni dávať normy spoločenského správania, ale lekciu o hodnote pokory. Dejiny učia, že pýcha, kariérizmus, márnomyseľnosť, vystatovanie sa, sú príčinou mnohých ziel. A Ježiš nám dáva pochopiť nevyhnutnosť vybrať si posledné miesto, čiže vyhľadávať nenápadnosť a skrytosť: pokoru. Keď stojíme pred Bohom v tomto rozmere pokory, vtedy nás Boh povyšuje, skláňa sa k nám, aby nás pozdvihol k sebe; «Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený» (v. 11).

...Pohovorme si teda o pýche. Pýcha je vážny problém, a to až tak vážny, že Sväté písmo a tradícia trvajú na tom, že pýcha je „koreňom všetkých hriechov” (Ekl/Sir 9,15). Katolícka tradícia pozná zoznam siedmich hlavných hriechov a jedným z najobľúbenejších spôsobov portrétovania týchto hriechov – zvlášť, aby sa zvýraznili ich vzájomné vzťahy a prepojenia medzi nimi – je metafora stromu. Konáre, to sú jednotlivé hriechy, no kmeňom, z ktorého všetky tieto konáre vyrastajú, je pýcha.

Máme nádej aj vtedy, keď sme nešťastní? Nie nešťastní preto, že máme horúčku a bolí nás telo, ale nešťastní preto, lebo nám zničili domovy a odvliekli nás do zajatia v Babylone.