Bol to taký obyčajný narodeninový deň. Ja som oslávil tie svoje a niekto sa narodil. Druhýkrát.

Naše prvé stretnutie bolo po porocesii so sochou Panny Márie fatimskej. Len tak ma chytil za ruku a šli sme spolu kúsok cesty. Na jej konci mi povedal: "Prídeš mi do Banskej Bystrice robiť pomocníka." Mal som vtedy 6 rokov.

Deň začal tak nenápadne, ako každý iný. Rannými chválami v kaplnke. A napokon sa stal dňom, o akom by Kapucíni zaspievali, že sa "nikdy nestratí v pamäti."

Spoznali sme sa pred pár rokmi vďaka zvláštnemu nápadu mojich predstavených. Vraj, aby som pomohol špirituálovi. Ja, také ucho, štvrtáčik v seminári. Svätá poslušnosť. Napriek tomu, že sa mi do toho nechcelo, nevedel som, čo sa odo mňa očakáva a teda ani čo mám robiť. No a keď takto neviem, tak znervózniem. Ešteže náš špirituál Ľubo vie svojím nákazlivým smiechom odľahčiť aj čo sa inak nedá. Tak sme si posedeli, povedali...

Stretávali sme sa rok na náboženstve. Znovu sa mi potvrdilo to, čo tvrdím o Albánsku už niekoľko rokov - krajina extrémov. Občas to bolo viac krotenie divej zvery ako učenie náboženstva; občas sme sa triasli od zimy a občas z nás tiekol pot; občas rozprávali aj keď nebolo treba a občas by sa v nich krvi nedorezal. Rozlúčili sme sa. Nemám rád lúčenia, lebo sa vtedy patrí byť oficiálny, povedať múdre slovo... Ja som oficiálny nebol. Zobral som ich na výlet (žiaľ, nepodarilo sa mi všetkých naraz) a keď sme sa vracali, doprostred voľnej debaty som si ich posadil na skalu nad kostolíkom a povedal som zhruba toto:

Dnes som mal sv. omšu v dedinke Kurbnesh. O tom, kde sa nachádza, som písal v ktoromsi predchádzajúcom blogu. Na doplnenie len, že má len abmulanciu prvej pomoci, najbližšia nemocnica je v Rreshene.

Prišla za mnou jedna babička. Občas sa tak zastaví s tým, že či jej sv. omšu odslúžim. Napriek tomu, že som vedel, aký chce úmysel tej sv. omše, spýtal som sa naň.