Boh vo svojej prozreteľnosti povolal človeka k životu v láske. Nie je možné ľudským rozumom odkryť niečo vznešenejšie, čo by mohlo naplniť jeho srdce. Uskutočňovanie lásky, ktoré má byť zviditeľnením Božieho kráľovstva vo svete, je úlohou každého, kto bol svojím pôvodcom obdarovaný darom viery. (por. Lk 17, 21). Milujúci Otec nám dôveruje a dáva nám potrebné milosti pre plnenie jeho svätej vôle. Táto dôvera nás musí viesť k duchovnej radosti a vďačnosti, ktorú je potrebné nejakým spôsobom prejaviť.

Každý človek, obdarovaný rozumom a slobodnou vôľou, môže v sebe pomaly odkrývať poznanie svojho Stvoriteľa a Pána. Otváranie vzácnych očí viery mu pomáha rozpoznávať jeho mnohé vlastnosti, ktoré nám predstavujú Božiu dokonalosť. Spomedzi všetkých sa vyníma najvznešenejšia vlastnosť, ktorou Otec prejavuje plnosť svojej odpúšťajúcej a zachraňujúcej lásky - Milosrdenstvo. Ňou sa neprestajne skláňa ku krehkému ľudskému stvoreniu, aby v ňom zjavil svoju veľkosť a krásu. (por. Mt 9, 13).

Niekedy si málo uvedomujeme rôzne dary, ktoré pochádzajú od nášho Stvoriteľa. Večný darca by rád prijal od svojich detí modlitbu vďaky a chvály. Jeden z nepochopiteľných darov je Otcova stála dôvera, prameniaca z jeho milosrdnej lásky. Áno, Boh chce stále nanovo dôverovať človeku, ktorý ho nespočetne veľakrát zranil. Jeho vždy nový pohľad na svoje najmilovanejšie stvorenie bude vždy svedectvom Božej lásky, ktorá nemá hraníc, a zároveň výzvou pre človeka, aby mu dal odpoveď úprimnej detinskej dôvery.

Človek nosí v sebe prirodzenú túžbu po slobode. Aj v dnešnom svete sa veľa hovorí o tejto spomínanej ľudskej túžbe. A predsa okolo nás denne vidíme ľudí, ktorí sú často dostatočne hmotne zabezpečení, správajú sa navonok ako slobodní, ale v skutočnosti nie sú slobodní. Táto myšlienka nás vedie k tomu, aby sme podstatne odlíšili slobodu, ktorá sa nám v dnešnom svete často predstavuje tým najklamnejším spôsobom, od slobody, ktorú nám predstavuje Otcova prozreteľná láska.

Boh je stvoriteľom vznešenej prírody. Človek žijúci z viery môže v nej vidieť veľkodušný prejav Otcovej lásky voči svojim stvoreniam. Mnohé prírodné krásy oslovujú ľudského ducha a privádzajú ho k večnému pôvodcovi. Preto sa človek zvyčajne rád pohybuje po lúkách a kopcoch, obdivujúc zázraky, ktoré vidí okolo seba. Pôvodná príroda, tak ako vzišla z rúk Stvoriteľa, je obyčajne výnimočne očarujúca. Vybrať sa do lesov s neoznačenými turistickými chodníkmi je zaujímavé, ale zároveň i nebezpečné, pre možnú stratu orientácie. Nie je ľahká situácia, v ktorej človek má svoj vytýčený cieľ cesty, ale nevie, akým smerom má ísť.

Stvoriteľ sa sám dobrovoľne rozhodol vysadiť kvetinovú záhradu veľkej ľudskej rodiny. Nemusel to uskutočniť, ale chcel. Pohľad na túto Božiu záhradu prináša radosť i smútok. Vidno mnohé kvitnúce kvety, oslovujú pozerajúceho krásou. No najkrajšie sú tie najmenšie, nepatrné, očiam skoro neviditeľné. Mnohé kvety uschýnajú a odumierajú. V strede záhrady sa nachádza jeden výnimočný kvet. Javí sa ako nenápadný, ako by túžil byť úplne ukrytý.

Keď v duchu hľadíme na biblickú udalosť stvorenia sveta i človeka, môže nás hlboko osloviť dokonalosť a múdrosť Stvoriteľa. Všetko, čo vzišlo zo Stvoriteľových rúk, bolo dobré a vznešené. Do popredia vystupuje výnimočným spôsobom človek, ktorému dáva účasť na svojom Božskom živote lásky. (por. Gn 1, 31).