Boh je stvoriteľom vznešenej prírody. Človek žijúci z viery môže v nej vidieť veľkodušný prejav Otcovej lásky voči svojim stvoreniam. Mnohé prírodné krásy oslovujú ľudského ducha a privádzajú ho k večnému pôvodcovi. Preto sa človek zvyčajne rád pohybuje po lúkách a kopcoch, obdivujúc zázraky, ktoré vidí okolo seba. Pôvodná príroda, tak ako vzišla z rúk Stvoriteľa, je obyčajne výnimočne očarujúca. Vybrať sa do lesov s neoznačenými turistickými chodníkmi je zaujímavé, ale zároveň i nebezpečné, pre možnú stratu orientácie. Nie je ľahká situácia, v ktorej človek má svoj vytýčený cieľ cesty, ale nevie, akým smerom má ísť.

Stvoriteľ sa sám dobrovoľne rozhodol vysadiť kvetinovú záhradu veľkej ľudskej rodiny. Nemusel to uskutočniť, ale chcel. Pohľad na túto Božiu záhradu prináša radosť i smútok. Vidno mnohé kvitnúce kvety, oslovujú pozerajúceho krásou. No najkrajšie sú tie najmenšie, nepatrné, očiam skoro neviditeľné. Mnohé kvety uschýnajú a odumierajú. V strede záhrady sa nachádza jeden výnimočný kvet. Javí sa ako nenápadný, ako by túžil byť úplne ukrytý.

Keď v duchu hľadíme na biblickú udalosť stvorenia sveta i človeka, môže nás hlboko osloviť dokonalosť a múdrosť Stvoriteľa. Všetko, čo vzišlo zo Stvoriteľových rúk, bolo dobré a vznešené. Do popredia vystupuje výnimočným spôsobom človek, ktorému dáva účasť na svojom Božskom živote lásky. (por. Gn 1, 31).

Možno sme niekedy dostali knihu o histórii pútnického miesta. Počas jej čítania nás oslovili mnohé krásne skutočnosti. Toto poznanie, ako veľký Boží dar, vzbudilo v nás túžbu putovať na sväté miesto. O nejaký čas nám bolo dopriate pricestovať a vstúpiť na zem, posvätenú zvláštnou prítomnosťou Božou, Panny Márie - Božej i našej matky a modlitbami mnohých pútnikov. Prežili sme vzácnu skúsenosť duchovného zážitku, ktorý napĺňa ľudskú dušu nadprirodzeným šťastím a pokojom. (por. Lk 2, 41).

Každý človek, žijúci na našej zemi, vo svojej prirodzenosti túži po šťastí. Počas rokov svojho putovania k otcovi sa zameriava na svoju životnú úlohu - hľadať šťastie. No nie vždy sa mu to darí. Veľakrát nám skúsenosť hovorí, že nájdené šťastie nebolo pravé, ale klamné a neskôr sa stalo pre človeka nešťastím. Po negatívnej skúsenosti si najmilovanejšie Božie stvorenie kladie otázku: Existuje vôbec skutočné šťastie a kde ho možnosť nájsť?

Každého úprimne veriaceho človeka, zamýšľajúceho sa nad udalosťami z evanjelia, môžu vnútorne osloviť tie najrozmanitejšie myšlienky. Myšlienka zároveň môže vzbudzovať túžbu a nadšenie pre odhodlanie zjaviť svetu pravú krásu života v spojení s Ježišom a Máriou. V tejto túžbe by človek možno rád zažil skúsenosť, vrátiac sa o 2000 rokov späť, byť prítomný ako jednoduchý pastier pri narodení Božieho dieťaťa; uctiť si ho za prítomnosti čistej Márie a Jozefa, alebo počúvať jeho slovo radostnej zvesti o Božom kráľovstve.

Boh vo svojej prozreteľnosti povolal človeka k životu v láske. Nie je možné ľudským rozumom odkryť niečo vznešenejšie, čo by mohlo naplniť jeho srdce. Uskutočňovanie lásky, ktoré má byť zviditeľnením Božieho kráľovstva vo svete, je úlohou každého, kto bol svojím pôvodcom obdarovaný darom viery. (por. Lk 17, 21). Milujúci Otec nám dôveruje a dáva nám potrebné milosti pre plnenie jeho svätej vôle. Táto dôvera nás musí viesť k duchovnej radosti a vďačnosti, ktorú je potrebné nejakým spôsobom prejaviť.