Dnes ráno, keď sa všetko trblieta na strieborno (teda aspoň tam, kde je sneh),
nám liturgia ponúka Zlaté pravidlo:

Niekedy človek nevie vyjsť zo seba.
Je toho toľko, čo mu v tom bráni
(strach, ohľady, pýcha...).
Tak ako slnko, keď ho držia mraky.

Bude toho veľa.
Zaručených „právd“, poloprávd, špekulácií...
Aj keď v našich končinách kraľuje zima,
aj u nás budú mať novinári žatvu.

Dávať sem obrázky papierových dekorácií,
keď je vonku zasnežená krajina
a pod nohami vŕzga pravá zima,
to je riadne smiešna vec.

Taká,

Na bielom snehu stopy biele.
Zostali,
kým ich nezaveje,
nový sneh
či neroztopí dážď.
Na bielom snehu biele stopy.
Zostali.

Aj v snehu,
aj v mraze,
stále rovnaké.
Nik o nich nepochybuje,
že sú to šípky.

To len s nami,
s ľuďmi,
to nie je také jednoznačné.

Aj človek aj strom rastie smerom k nebu.
Niektorý priamo, iný plný hŕč.
Aj človek aj strom rastie.
Teda mal by.
Len rast je život,