Keď sa mi dnes ráno takto odzdravila jedna babička, zamestnala ma tým na celý deň.

Nervy! Tretíkrát zničení ako frontoví vojaci, tretíkrát páchnuci ako stádo tibetských kôz, tretíkrát sklamaní ako krtko keď narazí na betón... Takto nejako sme sa cítili, keď sme tesne pred západom slnka zhodnotili, že tých 300 výškových metrov už nedáme a treba sa vrátiť. K autu sme došli tesne po polnoci za striedmeho svetla čeloviek.

Bol to taký obyčajný narodeninový deň. Ja som oslávil tie svoje a niekto sa narodil. Druhýkrát.

Blog je vraj internetový denník. Dovolím vám nakuknúť do posledných dní, ktoré sú pre mňa dňami s príchuťou neba. Mám na srdci veľa vecí, ktoré by som vám rada napísala. Mám dojem, že pre niektorých to bude chaos. Snáď aspoň myšlienočku si z toho vezmete.

Deň začal tak nenápadne, ako každý iný. Rannými chválami v kaplnke. A napokon sa stal dňom, o akom by Kapucíni zaspievali, že sa "nikdy nestratí v pamäti."

Fotka, ktorá pre mňa veľa znamená, lebo veľa zmenila.

Áno, veľa ma stála, lebo tesne predtým, ako ma ktosi vyfotil, som bojovala s tým, či mám byť sama sebou a zdvihnúť ruky, a pritom riskovať, že budem zaručene jediná rehoľná sestra počas chvál na Kvetnom víkende v Banskej Bystrici(roku Pána - dávno:)), ktorá sa tak modlí, alebo sa jednoducho prispôsobiť situácii. A ostatným sestrám.

Lebo ma Boh usvedčil...