Bol to taký obyčajný narodeninový deň. Ja som oslávil tie svoje a niekto sa narodil. Druhýkrát.

Blog je vraj internetový denník. Dovolím vám nakuknúť do posledných dní, ktoré sú pre mňa dňami s príchuťou neba. Mám na srdci veľa vecí, ktoré by som vám rada napísala. Mám dojem, že pre niektorých to bude chaos. Snáď aspoň myšlienočku si z toho vezmete.

Deň začal tak nenápadne, ako každý iný. Rannými chválami v kaplnke. A napokon sa stal dňom, o akom by Kapucíni zaspievali, že sa "nikdy nestratí v pamäti."

Fotka, ktorá pre mňa veľa znamená, lebo veľa zmenila.

Áno, veľa ma stála, lebo tesne predtým, ako ma ktosi vyfotil, som bojovala s tým, či mám byť sama sebou a zdvihnúť ruky, a pritom riskovať, že budem zaručene jediná rehoľná sestra počas chvál na Kvetnom víkende v Banskej Bystrici(roku Pána - dávno:)), ktorá sa tak modlí, alebo sa jednoducho prispôsobiť situácii. A ostatným sestrám.

Lebo ma Boh usvedčil...

Robiť to, čo Boh žehná, nie je ťažké.
Ťažkým je robiť to, čo od nás nežiada a nechce.

- A chrbtovú kosť máte po čom? Vravíte: „Cena dohodou?“ To nie je zlá ponuka... Aj keď vedľa mali lacnejšie!