Dnes som mal 2 sv. omše v najodľahlejších kostoloch mojej farnosti. K tomu vzdialenejšiemu je to 51 km a cesta trvá zhruba dve a pol hodinky. V tom druhom som mal sv. omšu na spiatočnej ceste.

Ráno vyzeralo všelijako. Už skoro 2 týždne prší a tak naše už aj tak biedne cesty vyzerajú ešte biednejšie, ako obyčajne. Napriek tomu, a napriek šomraniu a odhováraniu starších a skúsenejších, som sa vybral v ono ráno učiť náboženstvo do dedinky Kurbnesh. Je to jedna z najvzdialenejších mojej farnosti. Chce to poriadne terénne auto, dobré nervy, dávku odvahy a... za dve hodinky sa tá cesta dá celkom v pohode zvládnuť.

ponúkam úryvok z jedného chatu... pochopiteľne, podobnosť mien či osôb je čisto náhodná.

brat: dobrý večer :-)
sestra: práve som na teba myslela... že furt chodím na blog – a nič
brat: nestíham... musíš čítať staršie...
sestra: aj teraz som tam ešte kliknutá :) už ťa mám skoro celého prečítaného:)
brat: možno sa mi podarí teraz večer/v noci... keď už vylihujem...
sestra: už vylihuješ?
brat: už... dnes počas sv. omší som bojoval o každé slovo... tak som si poobede ľahol. som v perinke, pijem čajíky, papám cesnačik... :-D
sestra: až na ten cesnačik...
brat: no... priam idylické svätenie nedele :-)

Zo začiatku to vyzeralo takmer beznádejne. Nič nevychádzalo tak, ako som to mal naplánované...
V utorok večer som minul posledný kredit na to, aby som sa s Edim dohodol, kedy vyrážame. Ono stredňajšie ráno bolo kruté. Ani nie tak preto, že by som bol nezvyknutý vstávať do tmy ako skôr pre lejak, ktorý počas noci z ciest spravil rieky. Len pár kilometrov za Rrëshenom bol naprostred cesty spadnutý obrovský balvan. Nechýbalo veľa, aby sme oň opreli auto. V Tirane na letisku to vyzeralo nádejnejšie. Pod mrakom a bez dažďa. Utešoval som sa, že predsa len poletím...

Počas júla nám Pán na území našej decézy (Rreshen) doprial ľudovú misiu. nie celkom takú, ako ju poznáme zo Slovenska. každý pracoval s tímom na území vlastnej farnosti, či skôr pastoračnej oblasti. mne otec biskup dal skvelých spolupracovníkov a zopár dediniek navyše. ako som to videl, som si zapísal do denníka a chcem sa s tým podeliť

Začiatkom tohto roka sme sa z dôvodu zmeny práce môjho muža presťahovali do Prahy.

Môj príbeh je nudný a strašný ako všetky ostatné, ktorých desiatky, stovky nájdeš na nete v súvislosti s peklom internetového sexu. Nemá zmysel sa ním zaoberať, pracujem na tom, aby sa z deštrukčných dostal medzi tie pozitívnejšie.

...takto začína príspevok, ktorý nám bol zaslaný do redakcie (pravdepodobne ako reakcia na svedectvá v téme Pravda o pornografii a sexuálnej závislosti). Autor príspevku, ktorý si želal zostať v anonymite, ponúka svoje svedectvo ako pomoc čitateľom, ktorí taktiež zvádzajú zápas o čistotu...