...Ktosi sa vyjadril, že Biblia je ako les. V lese máš veľké stromy, malé stromy, kríky, lúky, potoky, močariny. Máš tam vyvýšené miesta, rokliny, jaskyne. Máš tam príjemné zvieratá, i nebezpečné šelmy, vtáky, plazy, hmyz. Nie všetko, čo je v lese, vidíš, nie všetko počuješ, nie všetko cítiš. Tvoje zmysly nie sú preto vždy tvojím najlepším vodcom. Občas musíš použiť intuíciu, predvídavosť alebo logiku. Lenže niekedy ti ani to nestačí, aby si sa v lese nestratil, či si neublížil. Biblia je ako takýto les, do ktorého je najlepšie, aspoň v začiatkoch ísť v doprovode skúseného sprievodcu, ktorý by nám okrem cesty ponúkol aj kľúč na spoznávanie a otváranie tajomstiev tejto tajomnej knihy.

Pán nám hovorí: «Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať» (Jn 13,35).

Ako Mária v Káne, snažme sa naučiť byť vnímavými na našich námestiach a v našich dedinách a rozpoznať tých, ktorých život je „oslabený“; ktorí stratili – alebo boli olúpení o – dôvody k oslave.

Duch Svätý je strojcom Ježišovho a tiež nášho krstu. On otvára oči nášho srdca pravde, plnej pravde. On nás pobáda kráčať v živote po ceste lásky.

...Ďalšia legenda – a tá je veľmi inšpirujúca – hovorí, že to boli muži rozličného veku. Gašpar bol mladík, Baltazár bol muž stredného veku a Melicher bol starec. Keď prišli do Betlehema k jaskyni vstupovali do vnútra po jednom. Prvý vstúpil – samozrejme – Melicher, ako muž v zrelom veku. Vo vnútri našiel muža vo svojom vlastnom veku. Hneď si rozumeli. Rozprávali sa o minulých veciach, spomínali, robili všeobecné závery z konkrétnych udalostí no predovšetkým sa u nich prejavoval pocit vďačnosti. Baltazár – muž v strednom veku –, keď vstúpil do jaskyne sa zasa stretol s učiteľom v strednom veku. Rozprávali sa o vodcovstve a zodpovednosti. A konečne keď vošiel do jaskyne mladý Gašpar, stretol sa s mladíkom svojho veku. Mladík mal v sebe črty nadšenia, túžob po niečom významnom. Rozprávali sa spolu o plánoch, zmenách a o prísľuboch života, ktorý je pred nimi. Keď skončili návštevu každý po jednom, zobrali svoje dary a vstúpili spolu. No v jaskyni našli iba malé 12-dňové nemluvňa. Neskôr pochopili: Spasiteľ k nám hovorí v každej etape nášho života. Starí počujú volanie k integrite a múdrosti; ľudia v strednom veku k produktivite a zodpovednosti; a mladí zasa k identite a intimite.

...Istý autor rozpráva o tom, ako raz navštívil sirotinec v Ugande. Bolo tam asi 100 detí v dojčenskom veku. Čo ho prekvapilo bolo to, že tieto deti vôbec neplakali. 100 kojencov pohromade, poukladaných v oddelených postieľkach v jednej obrovskej miestnosti a všade hrobové ticho. Zvláštne! „Pýtal som sa zdravotnej sestry, ktorá ma sprevádzala na tento čudný jav. Na to, čo mi povedala, nezabudnem nikdy.“ „Viete“, hovorí sestra, „keď sem takéto dieťa prinesú, stále plače. Po asi týždni, keď si uvedomí, že k nemu nikto nepríde, prestane.“ „Vypleštil som na ňu oči“, hovorí návštevník. „No áno. Dieťa plače 4 hodiny, nepríde nikto; plače deň, dva, nepríde nikto; plače týždeň a nepríde nikto. Potom plakať prestane, lebo si uvedomí, že nikto nemá oň záujem!“[1]

Práve vtelenie Božieho Syna nám ukázalo, aký je Boh a ako koná. On nekraľuje nad svetom v chladnom a nekonečnom odstupe. Nie je najvyššou bytosťou, ktorá sa zaoberá sebou samým. On je láska.