Ach, Pane môj, keby som ťa mohol poznať, poznať tak, ako ma ty poznáš!
Sila duše mojej, vojdi do nej a urob ju takou, aby bola tvojou bez poškvrny a vrásky.
Ty si moja nádej, preto to hovorím.

Viete, milí priatelia, ktoré mesto sa rozkladá na dvoch kontinentoch? Je to Turecké mesto Istanbul, dávny Konštantínopol alebo po našom Carihrad. Jedna časť Istanbulu sa nachádza na európskom kontinente a druhá v Malej Ázii. Medzi nimi sa nachádza morská úžina Bospor. A táto úžina tvorí medzník nielen medzi dvomi časťami mesta, ale aj medzi dvoma svetadiel­mi. Obyvateľom mesta robila táto úžina vždy problém. Bol to problém komunikácie – ako sa čo najrýchlejšie a čo najpohodlnejšie dostať z jednej časti mesta na druhú? Iste najlepším riešením by bol most. Ale ako ho postaviť? Bosporský priesmyk má totiž 1,5 km a preklenúť takýto priestor mostom bolo pre ľudí nemožné. Uspokojovali sa teda s tým, čo mali: v dávnych časoch s kompami a lodičkami, v modernejších trajektami. Medzníkom a vyriešením tohto problému bol až rok 1973, kedy dol daný do prevádzky visutý most projektantov Gilberta Robertsa a jeho asistenta Williama Browna. Most má dĺžku 1560 m a po jeho 6-prúdovej vozovke prejde denne asi 200.000 vozidiel.

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia, upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba vybudovať čestný charakter  a kto si svoj život chce postaviť na správne zoradených hodnotách. Je to téma lojality. Lojalita je krásna vlastnosť a tomu, kto ju má nikdy nebudú chýbať priatelia. Je tomu tak preto, lebo lojalita je vernosť človeka voči tomu, kto mu urobil dobre; je to vďačnosť srdca za dobro, ktoré mu bolo preukázané. Lojalita je bezvýhradná oddanosť človeku ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka za priateľa je vzácna vec, pretože si môžeme byť istí, že nás nikdy nezradí a že nám bude verný za každých okolností.

Nič mi nepomôžu svetské radosti ani kráľovstvá tohto sveta. Pre mňa je výhodnejšie zomrieť v Kristovi Ježišovi, ako vládnuť nad končinami zeme.

….Svadobnou hostinou sa slávnostne začína spoločenstvo na celý život: a presne takéto spoločenstvo Boh veľmi túži mať s každým jedným z nás. Náš vzťah s ním teda nemôže byť iba vzťahom, aký majú oddaní poddaní k svojmu kráľovi, verní služobníci k svojmu pánovi alebo usilovní žiaci k učiteľovi, ale predovšetkým má byť vzťahom milujúcej nevesty k svojmu ženíchovi. Inými slovami, Pán po nás túži, hľadá a pozýva nás, a neuspokojí sa s tým, že si budeme iba plniť povinnosti či dodržiavať jeho prikázania. On chce s nami viesť pravé spoločenstvo života, vzťah založený na dialógu, dôvere a odpustení.

Toto je život kresťana: príbeh lásky k Bohu, kde sa iniciatívy veľkodušne ujíma Pán a kde sa nikto z nás nemôže chváliť výhradným právom byť jediným pozvaným: nikto nie je privilegovaný pred ostatnými, ale každý je privilegovaný pred Bohom. Z takejto nežnej a prednostnej lásky, ktorá je zadarmo, sa rodí a neustále obrodzuje život kresťanov.