...Kresťan nebol stvorený pre nudu; ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitá pohrúžený, nie je totálne „láskyvzdorná“. Žiadna noc nie je tak dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie. Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie jedine tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná jeho čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka na to, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí na to, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Všetko. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.

„Kalkatu nájdeš na celom svete. Potrebuješ na to len oči, aby si videl. Všade sú ľudia, ktorí nie sú milovaní, ktorých nikto nechce, ktorým nikto nepomôže, ktorí sú odstrčení alebo zabudnutí.

Istej matke povedali, že jej čiastočne hluchý synček je ťažkým orieškom a že ho nie je možné učiť. „Ja ho budem učiť sama”, odvetila žena. A stalo sa. Meno chlapca bolo Thomas Alva Edison, neskorší vynálezca elektrickej žiarovky, gramofónu, filmovej kamery a množstva iných vecí. V roku 1876 úradníci spoločnosti Western Union označili telefón za „hračku” a odmietli ho ako smiešnu vec. Roku 1878 sa zasa vysmial Britský parlament z Edisonovho pokusu s elektrickým svetlom. Roku 1945 admirál Leahy nazval atómovú bombu hlúposťou v tom zmysle, že nie je možné, aby fungovala. Žiaľ, ako vieme, fungovala.

Všetky tieto príbehy s mnohé im podobné, ktorých nie je málo, nás vedú k jadru dnešného evanjelia. Jeho myšlienkou je prinášanie ovocia z toho, čo máme k dispozícii. V podobenstve o vinici sa nachádzajú dvojí nájomníci. Tí prví, ktorým hospodár dôveroval a dal im všetko, čo potrebovali, aby priniesli dobrú úrodu, sklamali a úrodu nepriniesli. A druhí, ktorí prišli po nich, medzi ktorými boli možno aj tí, ktorými tí prví pohrdli, ktorí úrodu priniesli.

Don Titus zvykol hovoriť: «Lepšie je odpustiť a zabudnúť.»

Keď otvoríme akýkoľvek časopis či noviny, zapneme televíziu alebo rádio, zistíme, že väčšinou sa píše iba o tom, čo kto urobil alebo neurobil, ako sa realizoval, čo dokázal, nedokázal alebo sa chystá

Chcel by som, aby každý pochopil obrovskú milosť, ktorú Boh preukazuje vo svojom milosrdenstve, keď nám posiela utrpenie...

Ilustrácia: Paolo Veronese - Uzdravenie stotníkovho sluhu; 16 stor.

Dnešné liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov 3, 1-10 o uzdravení stotníkovho sluhu opäť pozýva konfrontovať rozdiel medzi biblickým ideálom a súčasnosťou podľa slov dvoch pápežov:
„Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes…“:
Pavol VI. – Ecclesiam suam 10-11
František – Evangelii gaudium 26
Ako by príbeh stotníkovho sluhu dopadol podľa súčasných zvyklostí?
Prečítajte si ďalšiu biblickú karikatúru!